Áno, ale nie každý úbytok svalov vekom znamená sarkopéniu. Bežné starnutie prináša určitú stratu svalovej hmoty a sily. O sarkopénii sa hovorí vtedy, keď je úbytok výraznejší a začne predstavovať klinicky významnú poruchu svalovej funkcie.
Kde je hranica?
Podľa európskeho konsenzu EWGSOP2 sa postupuje približne takto:
- Najprv sa sleduje svalová sila.
Ak je výrazne znížená, ide o tzv. pravdepodobnú sarkopéniu. Hodnotí sa napríklad sila stisku ruky alebo schopnosť opakovane vstať zo stoličky. - Potom sa overuje množstvo alebo kvalita svalov.
Ak sa okrem nízkej sily preukáže aj nedostatočné množstvo svalovej hmoty, diagnóza sarkopénie je potvrdená. Na meranie sa môže použiť napríklad DXA alebo bioimpedančné vyšetrenie. - Ak sa pridá výrazne zhoršená fyzická výkonnosť, ide o ťažkú sarkopéniu.
Hodnotiť sa môže napríklad rýchlosť chôdze, test vstávania zo stoličky alebo iné štandardizované testy pohyblivosti.
Čo si teda človek môže všimnúť?
Varovným signálom nie je iba to, že má vekom menšie svaly. Dôležitejšie je, keď sa začne objavovať napríklad:
- problém vstať zo stoličky bez pomoci,
- citeľne slabší stisk alebo problém nosiť bežné predmety,
- ťažšie chodenie do schodov,
- spomaľovanie chôdze,
- častejšie pády alebo neistota pri pohybe,
- výrazný pokles schopnosti vykonávať bežné činnosti.
Samotný pohľad na svaly nestačí na určenie diagnózy. Človek môže vyzerať relatívne svalnatý, ale mať zníženú svalovú silu, a naopak. Preto je dnes pri hodnotení sarkopénie svalová sila dokonca považovaná za dôležitejší prvý ukazovateľ než samotná svalová hmota.
Ak sa teda pýtame jednoducho: bežné starnutie = postupný úbytok svalov; sarkopénia = úbytok, ktorý už sprevádza merateľná strata svalovej sily a následne aj svalovej hmoty/kvality.
