„Lebo som povedala.“
„Pretože som rodič.“
„A bude to tak, ako som povedala!“
Každý rodič sa niekedy dostane do situácie, keď má pocit, že dieťa s ním bojuje o posledné slovo.
Dieťa odmieta spolupracovať.
Rodič pritvrdí.
Dieťa zvýši hlas.
Rodič zvýši hlas ešte viac.
A z obyčajnej požiadavky sa zrazu stane súboj o moc.
Kto ustúpi prvý?
Kto bude mať posledné slovo?
Kto vyhrá?
Práve vtedy môže pomôcť zastaviť sa a uvedomiť si:
Dieťa nie je môj súper.
Cieľom nie je poraziť ho.
Cieľom je naučiť ho spolupracovať, zvládať hranice a postupne sa stať samostatným človekom.
Mocenský boj často začína nenápadne
„Obuj si topánky.“
„Nie.“
„Povedala som, aby si si ich obul.“
„Nechcem.“
„Tak ich obuj hneď!“
„Nie!“
A zrazu už nejde iba o topánky.
Rodič má pocit, že musí dokázať svoju autoritu.
Dieťa má pocit, že musí dokázať svoju vôľu.
Obaja sa dostávajú do pozície, v ktorej ústup vyzerá ako prehra.
Práve toto je moment, keď môže pomôcť zmeniť spôsob komunikácie.
Nemusíme vyhrať, aby sme zostali rodičom
Rodič nemusí mať posledné slovo v každej situácii.
Nemusí presvedčiť dieťa, že jeho názor je nesprávny.
Nemusí dosiahnuť, aby dieťa povedalo:
„Dobre, mama mala pravdu.“
Niekedy stačí:
„Počula som, že nechceš. Teraz si však obujeme topánky.“
Dieťa môže nesúhlasiť.
Môže byť nahnevané.
Môže mať úplne iný názor.
Hranica však môže zostať.
Rozlišujme medzi hranicou a potrebou mať kontrolu
Niektoré veci sú skutočne dôležité.
Bezpečnosť.
Zdravie.
Spánok.
Rešpekt k druhým.
Pravidlá, ktoré rodina potrebuje.
Iné veci však nemusia byť otázkou autority.
Musí byť tričko oblečené presne týmto spôsobom?
Musí si dieťa najprv obuť ľavú topánku?
Musí si hračky upratať presne v poradí, ktoré sme si predstavili?
Ak nejde o nič podstatné, možno nemusíme bojovať o kontrolu.
Nie každé „nie“ potrebuje ďalšie „nie“.
Dajme dieťaťu priestor na voľbu
Ak chceme, aby dieťa spolupracovalo, môžeme mu ponúknuť primeranú možnosť rozhodovania.
Namiesto:
„Okamžite sa obleč!“
môžeme skúsiť:
„Chceš sa obliecť sám alebo ti pomôžem?“
Namiesto:
„Teraz si upraceš izbu.“
môžeme povedať:
„Začneš autíčkami alebo kockami?“
Namiesto:
„Vypni televízor!“
môžeme povedať:
„Chceš ho vypnúť ty alebo to urobím ja?“
Rodič stále určuje hranicu.
Dieťa však dostáva malý priestor na autonómiu.
Nie všetko musí byť predmetom vyjednávania
Vyhnúť sa mocenskému boju neznamená vyjednávať o každom pravidle.
Niekedy je potrebné povedať jednoducho:
„Je čas ísť spať.“
Ak dieťa začne argumentovať:
„Ale ja ešte nechcem!“
nemusíme začať vysvetľovať ďalších desať dôvodov.
Môžeme odpovedať:
„Viem, že nechceš. Dnes však ideme spať.“
Pokojne.
Bez irónie.
Bez hrozby.
Bez potreby presvedčiť ho.
Čím viac dieťa bojuje, tým menej potrebujeme bojovať my
Keď dieťa zvýši hlas, prirodzenou reakciou môže byť zvýšiť hlas tiež.
Lenže tým sa konflikt často ešte viac roztočí.
Ak dieťa kričí:
„Nenávidím ťa!“
nemusíme odpovedať:
„Takto sa so mnou rozprávať nebudeš!“
Môžeme pokojne povedať:
„Vidím, že si veľmi nahnevaný. Keď budeš hovoriť pokojnejšie, vypočujem ťa.“
Hranica zostáva.
Ale konflikt nemusí eskalovať.
Emócia nie je útok
Dieťa môže byť nahnevané na rodiča.
Môže povedať:
„Ty si zlá!“
„Nemám ťa rád!“
„Nechcem ťa!“
Pre rodiča to môže byť bolestivé.
Najmä ak sa snaží robiť to najlepšie.
Je však dôležité rozlišovať medzi emóciou a správaním.
Dieťa môže byť nahnevané.
Nemôže však ubližovať.
Môžeme povedať:
„Môžeš sa na mňa hnevať. Nedovolím ti však udrieť ma.“
Tak učíme:
pocity sú dovolené, ubližovanie nie.
Neberme každý odpor osobne
Keď dieťa opakovane odmieta spolupracovať, rodič môže nadobudnúť pocit:
„Robí mi to naschvál.“
Niekedy však nejde o útok proti rodičovi.
Dieťa môže byť unavené.
Preťažené.
Hladné.
Frustrované.
Alebo jednoducho potrebuje cítiť, že má nad niečím kontrolu.
Ak každý odpor vnímame osobne, ľahšie vstúpime do boja.
Ak sa naň pozrieme ako na správanie, ktoré potrebujeme usmerniť, môžeme zostať pokojnejší.
Vzťah je dôležitejší než okamžitá poslušnosť
Predstavme si dve situácie.
V prvej dieťa poslúchne zo strachu, pretože rodič kričí.
V druhej dieťa možno protestuje, ale rodič zostane pokojný a pomôže mu hranicu zvládnuť.
Na prvý pohľad môže prvá situácia vyzerať úspešnejšie.
Z dlhodobého hľadiska však chceme, aby sa dieťa naučilo spolupracovať nielen preto, že sa bojí následkov.
Chceme, aby postupne pochopilo:
Prečo pravidlá existujú.
Ako sa správať k druhým.
Ako zvládať frustráciu.
Ako riešiť konflikt.
A to sa učí predovšetkým vo vzťahu.
Niekedy pomôže priblížiť sa namiesto prikazovania z diaľky
Keď dieťa ignoruje pokyn z druhej izby, môžeme opakovať:
„Poď sem!“
„Koľkokrát ti to mám hovoriť?!“
„Už som povedala, aby si prišiel!“
Niekedy môže byť účinnejšie prísť k nemu, nadviazať kontakt a povedať:
„Potrebujem, aby sme teraz odišli. Poď, pomôžem ti.“
Kontakt často funguje lepšie než séria príkazov.
Pripojenie pred požiadavkou
Predstavme si dieťa, ktoré sa nechce prestať hrať.
Namiesto okamžitého:
„Už ideme!“
môžeme na chvíľu vstúpiť do jeho sveta:
„Vidím, že staviaš veľký hrad.“
A potom:
„Ešte dokončíme túto časť a potom ideme.“
Nie je to úplatok.
Je to spôsob, ako ukázať:
„Vidím ťa.“
Prechod od príjemnej aktivity k povinnosti potom môže byť jednoduchší.
Dôsledky môžu byť pokojné
Ak dieťa nechce prestať hádzať loptu v obývačke, nemusíme kričať:
„Ak to ešte raz urobíš, všetko ti zoberiem!“
Môžeme povedať:
„Lopta patrí von. Ak s ňou budeš hádzať vnútri, odložím ju.“
Ak ju dieťa opäť hodí, pokojne ju odložíme.
Bez hnevu.
Bez ponižovania.
Bez potreby dokázať, kto je silnejší.
Dôsledok je predvídateľný a súvisí so správaním.
Keď už konflikt začal
Niekedy sa už do mocenského boja dostaneme.
Čo potom?
Môžeme sa zastaviť.
Znížiť hlas.
Prestať pridávať ďalšie argumenty.
Povedať:
„Obaja sme nahnevaní. Dáme si chvíľu pauzu a potom to vyriešime.“
Ak je dieťa v bezpečí, nemusíme všetko vyriešiť okamžite.
Niekedy je najlepším krokom nepokračovať v súboji.
Aj rodič môže povedať: „Teraz som to nezvládla.“
Vzťah neznamená dokonalosť.
Rodič niekedy zakričí.
Niekedy reaguje ostrejšie, než chcel.
Dôležité je, čo urobí potom.
„Kričala som na teba. Bola som nahnevaná a nezvládla som to dobre. Mrzí ma to.“
Ospravedlnenie neoslabuje rodičovskú autoritu.
Naopak.
Dieťa vidí, že konflikt sa dá opraviť.
Najväčšia sila rodiča nemusí byť v tom, že dokáže presadiť svoju vôľu
Môže byť v tom, že dokáže zostať pokojný aj vtedy, keď dieťa pokojné nie je.
Že dokáže povedať:
„Nie.“
bez ponižovania.
Že dokáže povedať:
„Rozumiem.“
bez ustupovania.
Že dokáže počúvať nesúhlas bez toho, aby ho vnímalo ako osobnú hrozbu.
A že dokáže dieťa viesť bez potreby neustáleho dokazovania:
„Ja som tu dospelý a ty musíš poslúchať.“
Nie sme proti sebe
Keď dieťa vzdoruje, môžeme si pripomenúť:
„Nie sme na opačných stranách.“
Sme rodič a dieťa.
Ja nastavujem hranice.
Ty sa ich učíš zvládať.
Ja ťa vediem.
Ty postupne získavaš samostatnosť.
Ja nemusím vyhrať.
Ty nemusíš prehrať.
Potrebujeme sa naučiť fungovať spolu.
A práve v tomto je rozdiel medzi mocou nad dieťaťom a autoritou, ktorá dieťa vedie.
Moc môže prinútiť.
Vzťah môže učiť.
Najpevnejšie hranice nemusia stáť proti vzťahu. Môžu vyrastať priamo z neho.
