„On presne vie, čo robí.“
„Vie, že keď začne plakať, povolím.“
„Len ma skúša.“
Keď dieťa opakovane plače, vyjednáva, vzdoruje alebo sa dožaduje pozornosti, je ľahké označiť jeho správanie za manipuláciu.
Niekedy si pritom neuvedomíme, že za správaním môže byť potreba, ktorú dieťa ešte nevie vyjadriť priamo.
To neznamená, že každé správanie treba dovoliť.
Znamená to, že namiesto otázky:
„Ako ho zastavím?“
sa môžeme najprv spýtať:
„Čo mi týmto správaním hovorí?“
Dieťa často nevie povedať, čo potrebuje
Dospelý môže povedať:
„Som unavená a potrebujem chvíľu pokoja.“
Dieťa môže namiesto toho začať provokovať, kričať alebo sa dožadovať pozornosti.
Dospelý môže povedať:
„Som sklamaný, že sa hra skončila.“
Dieťa môže plakať a odmietať odísť.
Dospelý môže povedať:
„Chcem rozhodovať aspoň o niečom.“
Dieťa môže na všetko odpovedať:
„Nie!“
Správanie je niekedy spôsob, akým dieťa komunikuje to, na čo ešte nemá dostatok slov alebo sebaregulácie.
Potreba pozornosti
Dieťa môže opakovane vyrušovať práve vtedy, keď rodič telefonuje, pracuje alebo sa venuje niekomu inému.
Môže to vyzerať ako zámerné provokovanie.
Niekedy však môže byť za tým jednoduché:
„Potrebujem byť chvíľu s tebou.“
Neznamená to, že rodič musí okamžite všetko odložiť.
Môže však vytvárať priestor na pravidelnú pozornosť aj mimo konfliktných situácií.
Pár minút spoločnej hry, rozhovoru alebo objatia môže dieťaťu ukázať:
„Nemusím kričať, aby som získal tvoju pozornosť.“
Potreba samostatnosti
„Ja sám!“
„Nechcem!“
„Ty mi nebudeš hovoriť!“
Takéto správanie môže byť náročné, ale často súvisí s prirodzenou potrebou dieťaťa získavať samostatnosť.
Dieťa chce cítiť:
„Niečo dokážem ovplyvniť.“
Preto môže pomôcť ponúknuť voľbu tam, kde je to možné.
„Chceš si obliecť modré alebo zelené tričko?“
„Chceš si zuby umyť teraz alebo o päť minút?“
Rodič pritom zostáva tým, kto určuje hranice.
Samostatnosť nemusí znamenať úplnú slobodu.
Potreba bezpečia a predvídateľnosti
Niekedy dieťa opakovane skúša rovnakú hranicu.
„Naozaj už nemôžem?“
„A teraz?“
„A keď pekne poprosím?“
Môže to byť vyjednávanie.
Ale môže ísť aj o potrebu vedieť, čo bude nasledovať.
Ak sú pravidlá každý deň iné, dieťa nevie, čo očakávať.
Pokojné a predvídateľné hranice môžu byť preto upokojujúce:
„Dnes už sladkosť nebude. Zajtra si ju môžeme dať.“
Dieťa môže byť sklamané, ale zároveň vie, na čom je.
Potreba pomoci s emóciami
Niekedy dieťa nechce „vyhrať“.
Jednoducho nevie zvládnuť prehru.
Prehrá hru a začne kričať.
Musí odísť z ihriska a začne plakať.
Nedostane hračku a hodí sa o zem.
Jeho správanie môže byť signálom:
„Táto emócia je na mňa príliš veľká.“
Vtedy nemusíme emóciu okamžite odstrániť.
Môžeme zostať nablízku:
„Veľmi ťa to nahnevalo. Som tu.“
Dieťa sa postupne učí, že frustrácia sa dá prežiť a nemusí viesť k tomu, že všetci ustúpia.
Potreba oddychu
Niektoré deti začnú byť „neposlušné“ najmä večer.
Vtedy môže byť lákavé začať správanie riešiť prísnejšie.
Niekedy však telo hovorí niečo jednoduchšie:
„Som unavený.“
Únava môže znižovať schopnosť dieťaťa ovládať impulzy a zvládať frustráciu.
Preto má zmysel sledovať, či sa určité konflikty pravidelne objavujú v čase, keď je dieťa unavené, hladné alebo preťažené.
Potreba kontaktu
Niekedy dieťa začne byť náročné práve vtedy, keď sa rodič po celom dni vráti domov.
Môže sa zdať, že „začína vyvádzať“.
V skutočnosti môže byť rodič pre dieťa bezpečným miestom, kde konečne vypustí napätie.
To neznamená, že treba tolerovať nevhodné správanie.
Môžeme však skúsiť najprv kontakt:
„Som rada, že ťa vidím. Poď ku mne.“
A zároveň hranicu:
„Môžeš mi povedať, že si nahnevaný, ale nebudeš ma udierať.“
Potreba byť vypočuté
Dieťa môže opakovať:
„Ale prečo?“
„A prečo nie?“
„Ale ja chcem!“
Niekedy nejde iba o samotný výsledok.
Dieťa chce vedieť:
„Počúvaš ma?“
Nemusíme mu dať to, čo žiada.
Môžeme mu však dať priestor:
„Povedz mi, prečo to chceš.“
Vypočuť neznamená súhlasiť.
Môžeme rešpektovať názor dieťaťa a zároveň zostať pri svojom rozhodnutí.
Potreba hranice
Znie to paradoxne, ale niekedy dieťa potrebuje aj pevné „nie“.
Ak rodič neustále ustupuje, dieťa sa môže cítiť neisté, pretože nevie, kde pravidlá začínajú a končia.
Preto môže byť láskavé povedať:
„Viem, že sa ti to nepáči. Toto však nedovolím.“
Dieťa nemusí byť spokojné.
Hranica však môže zostať.
A čo keď dieťa naozaj zistilo, že plač funguje?
Áno, dieťa sa môže naučiť, že určité správanie vedie k určitému výsledku.
Ak po každom záchvate hnevu dostane sladkosť, môže si spojiť tieto dve veci.
Ale aj vtedy je užitočnejšie premýšľať o naučenom vzorci než o zlomyseľnej manipulácii.
Dieťa zistilo:
„Keď urobím toto, stane sa tamto.“
Rodič môže vzorec zmeniť.
Napríklad:
„Vidím, že chceš sladkosť. Kričaním ju však nedostaneš. Môžeme sa o tom porozprávať pokojne.“
Tým neodmietame dieťa.
Meníme spôsob, akým môže svoju potrebu vyjadriť.
Pochopiť potrebu neznamená splniť požiadavku
Toto rozlíšenie je veľmi dôležité.
Dieťa môže potrebovať pozornosť, ale nemusí dostať ďalšiu rozprávku.
Môže potrebovať samostatnosť, ale nemôže samo rozhodnúť, či ide do škôlky.
Môže potrebovať sladké jedlo? Môže po ňom túžiť, ale rodič môže povedať:
„Dnes už nie.“
Môže potrebovať vyjadriť hnev, ale nemôže pri tom biť druhých.
Potrebou môžeme rozumieť. Správanie môžeme usmerniť.
Najprv sa pozrime na to, čo sa deje pod povrchom
Keď dieťa opakovane „robí problém“, môžeme si skúsiť položiť niekoľko otázok:
Čo sa stalo tesne predtým?
Je dieťa hladné alebo unavené?
Malo dnes dostatok pozornosti a kontaktu?
Nemá pocit, že o ničom nemôže rozhodovať?
Rozumie pravidlu?
Nie je situácia preňho príliš náročná?
Čo týmto správaním získava alebo čomu sa snaží vyhnúť?
Tak môžeme objaviť príčinu, ktorú by sme pri pohľade iba na správanie nevideli.
Dieťa nepotrebuje rodiča, ktorý všetkému ustúpi
Porozumenie nie je rozmaznávanie.
Rešpekt neznamená bezhraničnosť.
Láskavý rodič môže byť zároveň veľmi pevný:
„Chápem, že chceš pokračovať. Teraz končíme.“
„Vidím, že si nahnevaný. Biť ma však nebudeš.“
„Počujem, že chceš sladkosť. Dnes už ďalšia nebude.“
„Môžeš si vybrať medzi týmito dvoma možnosťami.“
Dieťa tak dostáva dve dôležité skúsenosti naraz:
„Moje potreby a emócie sú dôležité.“
a
„Nie všetko, čo chcem, môžem dostať.“
Za správaním sa oplatí hľadať človeka
Keď dieťa plače, vzdoruje alebo vyjednáva, môže byť jednoduché vidieť iba nepríjemné správanie.
Za ním však stojí malé dieťa, ktoré sa ešte len učí:
ako pomenovať svoje potreby,
ako zvládnuť sklamanie,
ako požiadať o pomoc,
ako čakať,
ako rešpektovať hranice,
ako zvládať silné emócie
a ako postupne získavať samostatnosť.
Správanie je to, čo vidíme. Potreba je často to, čo nevidíme.
A práve schopnosť pozrieť sa o krok hlbšie môže zmeniť spôsob, akým na dieťa reagujeme.
Nie vždy potrebujeme ustúpiť.
Niekedy potrebujeme iba povedať:
„Rozumiem, čo potrebuješ. A pomôžem ti to zvládnuť spôsobom, ktorý je bezpečný pre teba aj pre ostatných.“
To je možno jedna z najväčších lekcií rodičovstva:
nemusíme vyhovieť každému správaniu, aby sme rozumeli potrebe, ktorá je za ním.
