Rodiča môže niekedy prekvapiť, že dieťa, ktoré bolo ešte pred niekoľkými mesiacmi pokojné, zrazu začne viac odporovať, vyjednávať, plakať pri odmietnutí alebo skúšať, kam až môže zájsť.
„Veď predtým to nerobilo.“
„Prečo sa to začalo práve teraz?“
Často nejde o náhodu.
Vývin dieťaťa prebieha v etapách. S novými schopnosťami prichádzajú aj nové spôsoby, ako dieťa vyjadruje svoje potreby, presadzuje vôľu a skúma vzťahy.
Keď dieťa objaví slovo „nie“
V ranom detstve prichádza obdobie, keď dieťa začína výraznejšie presadzovať vlastnú vôľu.
„Nie.“
„Nechcem.“
„Ja sám.“
Pre rodiča to môže vyzerať ako náhla neposlušnosť.
V skutočnosti dieťa objavuje niečo zásadné:
„Som samostatný človek. Môžem mať vlastný názor.“
Začína rozlišovať medzi tým, čo chce ono, a tým, čo chcú ostatní.
Vzdor preto nemusí znamenať, že sa dieťa pokazilo.
Môže znamenať, že rastie jeho samostatnosť.
S pribúdajúcimi slovami pribúda aj vyjednávanie
Keď dieťa ešte nevie dobre rozprávať, svoje potreby vyjadruje najmä plačom, gestami či správaním.
Keď sa jeho reč rozvíja, získava nový nástroj:
slová.
A zrazu môže skúšať:
„A prečo?“
„Ešte chvíľu.“
„Ale ja chcem.“
„Keď to urobím, môžem potom…?“
Na prvý pohľad môže vyjednávanie vyzerať ako manipulácia.
Zároveň je to však aj tréning komunikácie a sociálneho uvažovania.
Dieťa zisťuje, že slová môžu meniť situáciu.
Dieťa postupne chápe, že druhí ľudia majú vlastnú vôľu
S rozvojom sociálneho a kognitívneho myslenia si dieťa čoraz viac uvedomuje, že rodič niečo vie, chce, cíti a rozhoduje sa.
Začína chápať:
„Keď niečo poviem, mama môže zareagovať určitým spôsobom.“
„Keď ju o niečo požiadam, možno povie áno.“
„Keď sa nahnevám, môže sa niečo zmeniť.“
Toto poznávanie vzťahov je normálnou súčasťou vývinu.
Dieťa sa učí predvídať správanie druhých.
Prečo sa zrazu objaví viac plaču?
S pribúdajúcimi schopnosťami nerastie vždy rovnako rýchlo aj schopnosť regulovať emócie.
Dieťa môže veľmi presne vedieť:
„Toto chcem!“
ale ešte nemusí vedieť:
„Ako zvládnem, keď to nedostanem?“
Preto môže nasledovať silný plač, krik alebo záchvat hnevu.
Nie je to nevyhnutne premyslená stratégia.
Emócia môže byť jednoducho väčšia než schopnosť dieťaťa ju zvládnuť.
V určitom veku rastie potreba kontroly
Ako dieťa získava viac schopností, prirodzene chce mať väčší vplyv na svoj život.
Chce sa samo obliecť.
Samo si vybrať jedlo.
Samo rozhodnúť, s čím sa bude hrať.
Samo povedať, kedy skončí aktivitu.
Ak rodič rozhoduje o takmer všetkom, dieťa môže začať bojovať o kontrolu aj pri maličkostiach.
Preto môže pomôcť ponúknuť mu primerané možnosti voľby.
Nie:
„Môžeš si robiť, čo chceš.“
Ale:
„Chceš si obuť modré alebo čierne topánky?“
Dieťa získava samostatnosť, ale hranica zostáva.
Staršie dieťa už dokáže plánovať
S pribúdajúcim vekom sa zlepšuje schopnosť premýšľať dopredu.
Dieťa môže pochopiť:
„Keď sa teraz spýtam mamy, možno mi dovolí ešte jednu rozprávku.“
„Keď jej ponúknem, že upracem izbu, možno zmení rozhodnutie.“
To už môže vyzerať veľmi strategicky.
Je však dôležité rozlišovať medzi tým, že dieťa chápe súvislosť medzi svojím správaním a výsledkom, a predstavou, že má voči rodičovi zlý úmysel.
Schopnosť plánovať a ovplyvňovať situáciu je sama o sebe normálna.
Úlohou rodiča je naučiť dieťa, ktoré spôsoby ovplyvňovania druhých sú prijateľné a ktoré nie.
Škôlka a škola prinášajú nový svet vzťahov
S nástupom do kolektívu dieťa získava oveľa viac sociálnych skúseností.
Vidí, ako komunikujú iné deti.
Pozoruje, čo im funguje.
Učí sa deliť, čakať, súperiť, spolupracovať a presadzovať svoj názor.
Môže si všimnúť:
„Keď toto poviem, ostatné deti ma počúvajú.“
„Keď sa rozplačem, niekto mi pomôže.“
„Keď ponúknem výmenu, dostanem hračku.“
Dieťa experimentuje so sociálnymi stratégiami.
Nie všetky budú vhodné.
Ale práve cez skúsenosť sa učí, ktoré fungujú a ktoré ubližujú vzťahom.
Aj puberta prináša nový druh „boja o moc“
U starších detí a dospievajúcich sa potreba samostatnosti ešte výraznejšie prehlbuje.
Dospievajúci už nechce iba vyberať tričko.
Chce rozhodovať o svojom čase, priateľoch, vzhľade, záujmoch či súkromí.
Rodič môže mať pocit:
„Prečo mi zrazu všetko odporuje?“
Pretože dieťa sa pripravuje na samostatný život.
To neznamená, že všetky hranice treba odstrániť.
Znamená to, že spôsob vedenia sa musí postupne meniť spolu s vekom a schopnosťami dieťaťa.
Čo fungovalo pred rokom, nemusí fungovať dnes
Malé dieťa môže potrebovať veľmi konkrétne pokyny.
Staršie dieťa môže potrebovať vysvetlenie a možnosť podieľať sa na dohode.
Dospievajúci môže potrebovať viac rešpektu k súkromiu a väčší priestor na vlastné rozhodovanie.
Ak rodič používa rovnaký spôsob kontroly v každom veku, konflikt môže narastať.
Dieťa rastie – a rodičovský prístup musí rásť s ním.
Nie všetko, čo sa objaví v určitom veku, je „fáza“
Vývinové obdobie môže vysvetľovať určité správanie, ale neznamená to, že každé správanie treba ignorovať.
Ak dieťa ubližuje druhým, výrazne narúša fungovanie rodiny alebo je jeho správanie dlhodobo extrémne, je vhodné venovať mu pozornosť a podľa potreby sa poradiť s odborníkom.
Vývin vysvetľuje. Neospravedlňuje všetko.
Pomáha nám však zvoliť primeranú reakciu.
Dôležité je sledovať, čo sa deje okolo správania
Namiesto:
„V tomto veku je strašne manipulatívne.“
môžeme skúsiť:
„Čo nové sa moje dieťa práve učí?“
Začalo viac hovoriť?
Chce byť samostatnejšie?
Rozumie už lepšie vzťahom?
Začalo si všímať reakcie druhých?
Zažíva zmenu v škôlke alebo škole?
Je viac unavené alebo preťažené?
Tak môžeme pochopiť, prečo sa určité správanie objavilo práve teraz.
Rodič sa tiež musí prispôsobovať
Dieťa sa počas rokov mení.
A s ním sa musí meniť aj rodičovský prístup.
To, čo bolo vhodné pre trojročné dieťa, nemusí byť vhodné pre desaťročné.
A to, čo fungovalo v desiatich, nemusí fungovať v pätnástich.
Cieľom nie je udržať dieťa pod rovnakou kontrolou.
Cieľom je postupne ho pripraviť na to, aby dokázalo rozhodovať samo a zároveň niesť dôsledky svojich rozhodnutí.
„Manipulácia“ môže byť niekedy len nová schopnosť, ktorú sa dieťa učí používať
Keď dieťa začne vyjednávať, učí sa komunikovať.
Keď začne odporovať, objavuje samostatnosť.
Keď skúša hranice, zisťuje, ako fungujú pravidlá.
Keď sleduje reakcie rodiča, učí sa predvídať správanie druhých.
A keď zistí, že určitá stratégia funguje, bude ju prirodzene skúšať znova.
Na rodičovi potom zostáva úloha ukázať mu, ktoré spôsoby sú prijateľné.
Môžeme povedať:
„Môžeš ma presviedčať, ale nemusíš kričať.“
„Môžeš nesúhlasiť, ale nebudeš udierať.“
„Môžeš sa hnevať, ale pravidlo sa nemení.“
„Môžeš povedať, čo chceš, a ja ťa vypočujem.“
Každý vek prináša inú otázku
Malé dieťa sa pýta:
„Môžem byť samostatný?“
Škôlkar:
„Dokážem ovplyvniť, čo sa deje?“
Školák:
„Dokážem presadiť svoj názor?“
Dospievajúci:
„Môžem o svojom živote rozhodovať sám?“
A rodič môže pri každej z týchto etáp postupne odpovedať:
„Áno, môžeš rásť v samostatnosti. A zároveň existujú hranice, ktoré chránia teba aj ostatných.“
Práve táto rovnováha pomáha dieťaťu pochopiť, že sloboda a zodpovednosť idú spolu.
A možno preto nie je najdôležitejšie pýtať sa:
„Prečo je moje dieťa v tomto veku také manipulatívne?“
Ale skôr:
„Akú novú schopnosť alebo potrebu sa práve učí zvládať – a ako ho môžem naučiť používať ju zdravým spôsobom?“
