Deti si vytvárajú predstavu o vlastnej hodnote aj pozorovaním rodičov. Keď počúvajú, ako o sebe hovoríme, ako reagujeme na chyby a čo si dovolíme alebo nedovolíme, učia sa, čo znamená byť „dosť dobrý“, ako pristupovať k neúspechu a či je bezpečné skúšať nové veci.
Keď o sebe hovorím prísne
Ak dieťa často počuje:
„Ja toto nikdy nedokážem.“
„Som úplne neschopná.“
„Zase som to pokazila.“
„Nie som dosť dobrá.“
môže si postupne osvojiť podobný spôsob premýšľania:
„Keď mi niečo nejde, znamená to, že na to nemám.“
Môže sa potom viac báť chýb, porovnávať sa s ostatnými alebo sa vzdávať skôr, než niečo poriadne vyskúša.
Keď ukazujem, že schopnosti sa rozvíjajú
Úplne iné posolstvo prináša napríklad:
„Toto mi dnes nešlo, ale môžem sa to naučiť.“
„Potrebujem pomoc a je v poriadku o ňu požiadať.“
„Som unavená, preto mi to dnes trvá dlhšie.“
„Urobila som chybu. Skúsim nájsť spôsob, ako ju napraviť.“
Dieťa sa učí:
„Nemusím všetko vedieť hneď.“
„Moja hodnota nezávisí od výkonu.“
„Môžem skúšať, zlyhať a skúsiť znova.“
Pozor aj na prehnanú sebakritiku vzhľadu či správania
Ak rodič často hovorí:
„Som tučná.“
„Vyzerám hrozne.“
„Nemám na to.“
dieťa môže začať vnímať vlastné telo, schopnosti či hodnotu podobným kritickým pohľadom.
Nemusíme však predstierať dokonalé sebavedomie. Oveľa zdravšie je ukázať realistický vzťah k sebe:
„Dnes sa necítim dobre vo svojom tele, ale moje telo si zaslúži rešpekt.“
To je silnejšie posolstvo než predstierať, že nikdy nemáme neistoty.
A čo keď sa pred dieťaťom znehodnotíme?
Jedna veta ešte dieťa „nepokazí“. Rovnako dôležité je, čo urobíme potom.
Ak si uvedomíš:
„Som úplne neschopná, nič neviem!“
môžeš sa k tomu vrátiť:
„Pred chvíľou som o sebe hovorila veľmi tvrdo. Bola som nahnevaná, pretože sa mi niečo nepodarilo. Ale to neznamená, že som neschopná. Aj dospelí robia chyby a učia sa.“
Tým dieťaťu ukazuješ možno ešte cennejšiu schopnosť: vedieť si všimnúť vlastnú sebakritiku a opraviť ju.
Najdôležitejšie posolstvo
Dieťa nemusí vyrastať pri rodičovi, ktorý o sebe vždy hovorí pozitívne. Potrebuje skôr vidieť, že:
„Nemusím byť dokonalá, aby som mala hodnotu.“
„Moje schopnosti nie sú nemenné – môžem sa učiť.“
„Chyba nie je dôkaz, že som neschopná.“
„Môžem požiadať o pomoc bez hanby.“
„Môžem byť k sebe láskavá aj vtedy, keď sa mi nedarí.“
A práve toto je jeden z najkrajších spôsobov, ako rodič buduje sebavedomie dieťaťa: nie tým, že ho neustále presviedča, aké je úžasné, ale tým, že mu vlastným príkladom ukazuje, ako vyzerá zdravý vzťah k sebe samému.
