Veľmi často bolí nielen samotná situácia, ale ešte viac to, čo si z nej človek odnesie o vzťahu.
Môžeš si skúsiť položiť otázku:
„Keby sa tá istá situácia stala, ale partner by sa ma jasne zastal, vypočul ma a dal mi najavo, že sme v tom spolu – bolelo by ma to rovnako?“
Ak cítiš, že nie, potom možno jadrom bolesti nie je iba to, čo sa stalo. Možno bolí najmä pocit:
- „Nie som pre partnera prioritou.“
- „Keď príde konflikt s jeho rodinou, zostanem na to sama.“
- „Partner ma nechráni.“
- „Moje pocity nie sú dostatočne dôležité.“
- „Nemôžem sa na neho/na ňu spoľahnúť.“
- „Musím si svoje miesto vo vzťahu vybojovať.“
Skús oddeliť dve veci
Situácia:
„Svokrovci povedali/urobili X.“
Hlbšia bolesť:
„Keď sa to stalo, partner reagoval Y a ja som sa cítila Z.“
Práve tá tretia časť býva často najdôležitejšia. Napríklad:
„Samotné to, čo povedala tvoja mama, ma nahnevalo. Ale oveľa viac ma zabolelo, že keď som ti povedala, ako sa cítim, mal/a som pocit, že si sa postavil/a skôr na jej stranu než ku mne.“
To už nie je iba konflikt so svokrovcami. Je to otázka partnerskej blízkosti, lojality a bezpečia.
A potom príde dôležitá otázka
Nie: „Kto mal pravdu?“
Ale:
„Čo som v tej chvíli od svojho partnera potrebovala a nedostala?“
Možno to bolo zastanie. Možno vypočutie. Možno obyčajné „chápem, že ťa to bolelo“. Možno jasná hranica voči rodine.
Keď dokážeš pomenovať práve túto potrebu, oveľa ľahšie sa o nej dá s partnerom hovoriť bez obviňovania.
Môžeš napríklad povedať:
„Myslím, že ma nebolí iba to, čo sa stalo. Najviac ma zasiahlo, že som v tej chvíli nemala pocit, že stojíš pri mne. Potrebujem cítiť, že aj keď máš svoju rodinu rád/rada a nechceš sa s nimi dostať do konfliktu, náš vzťah a moje pocity sú pre teba dôležité.“
A zároveň platí: stáť pri partnerovi neznamená automaticky súhlasiť s ním vo všetkom. Znamená to dať mu najavo: „Vidím ťa, počujem ťa a záleží mi na tom, čo prežívaš.“
