„Prečo stále plače?“
„Prečo musí byť všetko podľa neho?“
„Prečo sa so mnou stále háda?“
Keď dieťa opakovane plače, vzdoruje alebo vyjednáva, môže to byť pre rodiča veľmi vyčerpávajúce. Najmä vtedy, keď sa rovnaká situácia opakuje každý deň.
Na prvý pohľad môže vyzerať, že dieťa sa jednoducho snaží presadiť svoju vôľu.
Za jeho správaním však často nie je iba snaha niečo dostať. Môže sa snažiť niečo vyjadriť, zvládnuť alebo ovplyvniť.
Plač je spôsob komunikácie
Malé dieťa ešte často nemá dostatočnú slovnú zásobu ani schopnosť pomenovať všetko, čo prežíva.
Namiesto:
„Som unavený a už nedokážem zvládnuť ďalšiu požiadavku.“
môže jednoducho začať plakať.
Namiesto:
„Som sklamaný, pretože si mi nedovolila pokračovať v hre.“
príde krik alebo záchvat hnevu.
Plač preto nemusí znamenať manipuláciu. Môže byť prejavom emócie, ktorú dieťa ešte nevie regulovať iným spôsobom.
Vzdor môže znamenať potrebu samostatnosti
„Nie!“
„Ja nechcem!“
„Ja sám!“
Tieto slová môžu rodiča privádzať do zúfalstva.
Zároveň však vyjadrujú niečo dôležité:
„Chcem mať nad niečím kontrolu.“
Dieťa postupne zisťuje, že má vlastnú vôľu a môže robiť rozhodnutia.
Preto môže byť užitočné dať mu priestor tam, kde je to bezpečné.
„Chceš si obliecť modré alebo zelené tričko?“
„Chceš si najprv umyť zuby alebo obliecť pyžamo?“
Nemusí rozhodovať o všetkom.
Ale ak má možnosť rozhodovať o niečom, nemusí bojovať o kontrolu pri každej maličkosti.
Vyjednávanie je tiež učenie
„Ešte päť minút.“
„A prečo?“
„A keď toto urobím, môžem ešte?“
Dieťa zisťuje, či existuje priestor na dohodu.
Učí sa, že slová môžu ovplyvňovať situáciu.
To nemusí byť negatívne.
Schopnosť vyjednávať, argumentovať a vyjadriť svoje potreby je v živote užitočná.
Úlohou rodiča však nie je pristúpiť na každú požiadavku.
Môžeme vypočuť argument a zároveň povedať:
„Rozumiem, čo chceš. Tentoraz sa však pravidlo nemení.“
Niekedy dieťa nechce vec, ale pomoc s emóciou
Predstavme si situáciu, keď dieťa nechce odísť z ihriska.
Rodič povie:
„Ideme domov.“
Dieťa:
„Nie!“
Rodič zopakuje:
„Musíme ísť.“
Dieťa začne kričať a plakať.
Môže sa zdať, že dieťa bojuje proti rodičovi.
V skutočnosti môže byť nahnevané, že sa príjemná činnosť končí, a ešte nevie dobre zvládnuť sklamanie.
Namiesto dlhého presviedčania môže pomôcť pomenovanie:
„Viem, že chceš zostať. Veľmi ťa baví hrať sa. Je ťažké skončiť, keď sa dobre zabávaš.“
Hranica pritom zostáva:
„Teraz však ideme domov.“
Hlad, únava a preťaženie menia správanie
Nie každé správanie treba okamžite riešiť ako výchovný problém.
Dieťa, ktoré je hladné, unavené alebo zahltené podnetmi, môže mať oveľa menšiu schopnosť spolupracovať.
Preto sa niekedy oplatí položiť si jednoduchú otázku:
„Čo sa dialo predtým, než začalo byť dieťa náročné?“
Možno bolo dlho hore.
Možno celý deň fungovalo medzi ľuďmi.
Možno vynechalo jedlo.
Možno sa naň nakopilo priveľa požiadaviek.
Niekedy je potrebné najprv upokojiť telo a až potom riešiť správanie.
Dieťa môže chcieť pozornosť
Aj potreba pozornosti je úplne prirodzená.
Ak dieťa zistí, že krik okamžite pritiahne rodiča, môže sa toto správanie opakovať.
Neznamená to však, že dieťa „hrá divadlo“.
Možno jednoducho potrebuje kontakt.
Preto môže byť užitočné venovať mu pozornosť aj mimo konfliktných situácií.
Krátky spoločný rozhovor, objatie, hra alebo pár minút nerušenej pozornosti môžu mať väčšiu hodnotu, než si myslíme.
Niekedy dieťa skúša, či hranica naozaj platí
„Môžem ešte jednu rozprávku?“
„Nie.“
„Prosím.“
„Nie.“
„Ale iba päť minút.“
„Nie.“
„Sľubujem, že potom pôjdem spať.“
Dieťa môže jednoducho zisťovať, či sa odpoveď zmení.
Ak rodič niekedy ustúpi a inokedy nie, dieťa sa môže naučiť skúšať ďalej.
Preto môže byť užitočná pokojná konzistentnosť.
Nie krik.
Nie vyhrážky.
Nie nekonečné vysvetľovanie.
Jednoduché:
„Rozumiem, že chceš pokračovať. Dnes už nie.“
Nemusíme odstrániť každú nepríjemnú emóciu
Rodič často chce, aby dieťa prestalo plakať čo najskôr.
Lenže plač nemusí byť vždy problém, ktorý treba okamžite zastaviť.
Ak dieťa zažíva sklamanie, môže chvíľu plakať.
Našou úlohou nemusí byť zariadiť, aby nikdy nebolo smutné.
Môžeme mu pomôcť emóciu zvládnuť.
„Som pri tebe.“
„Vidím, že ťa to veľmi nahnevalo.“
„Môžeš sa hnevať. Keď budeš pripravený, môžeme sa porozprávať.“
Tak sa dieťa učí, že silné emócie sú zvládnuteľné.
Čo sa teda dieťa snaží dosiahnuť?
Nie vždy jednu konkrétnu vec.
Môže chcieť:
- dostať to, po čom túži,
- oddialiť nepríjemnú povinnosť,
- získať pozornosť,
- mať väčšiu kontrolu,
- vyjadriť nesúhlas,
- zvládnuť frustráciu,
- vyhnúť sa niečomu, čoho sa bojí,
- alebo jednoducho vypustiť emóciu, ktorú ešte nevie spracovať.
Rovnaké správanie môže mať v rôznych situáciách úplne inú príčinu.
Preto je užitočnejšie pozerať sa na súvislosti než okamžite označiť dieťa ako neposlušné alebo manipulatívne.
Najprv pochopiť, potom nastavovať hranicu
Porozumenie neznamená, že dovolíme všetko.
Môžeme zároveň povedať:
„Chápem, že si nahnevaný.“
a
„Nedovolím ti udierať.“
Môžeme povedať:
„Viem, že chceš ešte sladkosť.“
a zároveň:
„Dnes už ďalšiu nedostaneš.“
Môžeme uznať emóciu bez toho, aby sme menili pravidlo.
Empatia a hranice sa navzájom nevylučujú.
Keď sa správanie opakuje, hľadajme vzorec
Ak dieťa pravidelne reaguje plačom alebo vzdorom v rovnakej situácii, môže pomôcť sledovať:
Kedy sa to najčastejšie stáva?
Čo tomu predchádza?
Čo dieťa vtedy potrebuje?
Ako reagujem ja?
Čo sa stane po jeho reakcii?
Tak môžeme zistiť, či ide napríklad o únavu, potrebu samostatnosti, nejasné pravidlá alebo naučený spôsob získavania pozornosti.
Správanie je informácia
To neznamená, že každé správanie treba tolerovať.
Znamená to, že namiesto otázky:
„Ako ho prinútim, aby prestalo?“
sa môžeme najprv spýtať:
„Čo mi týmto správaním ukazuje?“
Možno potrebuje hranicu.
Možno potrebuje oddych.
Možno potrebuje kontakt.
Možno potrebuje viac samostatnosti.
Možno sa iba učí zvládať veľké emócie.
A niekedy potrebuje všetko naraz.
Cieľom nie je dieťa, ktoré nikdy nevzdoruje
Dieťa, ktoré nikdy neprotestuje, nemusí byť automaticky „lepšie vychované“.
Dôležitejšie je, aby sa postupne naučilo:
vyjadriť nesúhlas bez ubližovania,
zvládať sklamanie,
rešpektovať hranice,
požiadať o pomoc,
a postupne regulovať svoje emócie.
To je proces, ktorý trvá roky.
Preto plač, vzdor a vyjednávanie nemusíme vnímať iba ako problém, ktorý treba odstrániť.
Môžu byť súčasťou cesty, na ktorej sa dieťa učí rozumieť sebe, druhým ľuďom a hraniciam sveta okolo seba.
A rodič pri tom nemusí byť ani policajt, ani otrok každého detského želania.
Môže byť pokojným sprievodcom, ktorý dokáže povedať „rozumiem“ aj „nie“ v jednej vete.
