To, čo si o sebe a o druhých opakovane hovoríme v hlave, sa postupne premieta do nášho správania. Myšlienka nemusí byť pravdivá, aby ovplyvnila naše rozhodnutie. Ak jej veríme, začneme podľa nej konať.
1. V rozhodnutiach
Ak je tvoj vnútorný hlas často:
„Musím vyhovieť všetkým.“
môžeš robiť rozhodnutia podľa toho, čo potrebujú ostatní, aj keď sama nechceš.
Ak znie:
„Nemôžem urobiť chybu.“
môžeš odkladať rozhodnutia, príliš všetko kontrolovať alebo sa báť riskovať.
A ak si povieš:
„Môžem sa rozhodnúť aj bez toho, aby boli všetci spokojní,“
vzniká väčšia sloboda.
Vnútorný dialóg teda ovplyvňuje, či sa rozhodujeme zo strachu, viny a potreby uznania, alebo z vlastných hodnôt a potrieb.
2. Vo vzťahoch
Predstav si myšlienku:
„Keď sa partner hnevá, znamená to, že som zlyhala.“
Môže viesť k ospravedlňovaniu sa aj vtedy, keď nie je za čo, k ustupovaniu alebo k strachu povedať svoj názor.
Ak však vnútorný hlas hovorí:
„Partner môže byť nahnevaný a ja môžem zostať pokojná. Môžeme mať rozdielny názor a stále sa rešpektovať,“
mení sa aj spôsob komunikácie.
To isté platí pri hraniciach. Ak si myslíš:
„Keď poviem nie, sklamem ich,“
hranice budú veľmi ťažké.
Ak:
„Môžem niekoho sklamať a napriek tomu urobiť rozhodnutie, ktoré je pre mňa správne,“
môžeš byť zároveň láskavá aj pevná.
3. V rodičovstve
Tu má vnútorný dialóg obzvlášť veľký význam, pretože deti sa učia nielen z našich slov, ale aj z toho, ako zaobchádzame sami so sebou.
Ak si rodič po chybe povie:
„Som hrozná mama. Všetko robím zle.“
dieťa môže nepriamo vnímať, že chyba znamená osobné zlyhanie.
Ak rodič povie:
„Toto som nezvládla dobre. Mrzí ma to. Nabudúce skúsim reagovať inak,“
ukazuje dieťaťu, že chyba neznižuje ľudskú hodnotu a dá sa napraviť.
Podobne:
„Nemôžem byť stále pokojná.“
sa môže zmeniť na:
„Môžem byť unavená alebo nahnevaná a stále byť dobrým rodičom. Dôležité je, čo urobím so svojou emóciou.“
4. Vnútorný hlas sa môže stať hlasom, ktorý raz počuje naše dieťa
Ak si často hovoríme:
„Neplač.“
„Musíš to zvládnuť.“
„Nerob problémy.“
môžeme podobný tlak nevedomky preniesť aj na dieťa.
Ak sa však učíme hovoriť sami so sebou:
„Je v poriadku cítiť smútok.“
„Môžem požiadať o pomoc.“
„Nemusím byť dokonalá.“
ľahšie dovolíme aj dieťaťu, aby malo emócie, robilo chyby a učilo sa.
Malý každodenný experiment
Keď stojíš pred rozhodnutím, konfliktom alebo náročnou rodičovskou situáciou, zastav sa na chvíľu a dokonči vetu:
„Ak teraz uverím svojej prvej myšlienke, pravdepodobne urobím…“
Potom:
„Ak by som sa k sebe správala s rešpektom a dôverou, urobila by som…“
Rozdiel medzi týmito dvoma odpoveďami môže veľa odhaliť.
A možno najdôležitejšia otázka:
„Chcem, aby môj vnútorný hlas bol hlasom, ktorý budem raz počuť aj v slovách svojho dieťaťa?“
Ak odpoveď znie „nie“, nemusíš meniť všetko naraz. Stačí začať jednou vetou denne. Spôsob, akým hovoríš sama so sebou dnes, môže postupne ovplyvniť spôsob, akým sa zajtra rozhoduješ, miluješ, nastavuješ hranice a sprevádzaš svoje deti.
