Ponižovanie druhého človeka často nie je objektívnym obrazom jeho hodnoty. Môže byť skôr spôsobom, akým sa útočník vyrovnáva s vlastnou neistotou, potrebou kontroly, závisťou, hnevom alebo pocitom ohrozenia.
To, samozrejme, neznamená, že za každým nepríjemným slovom sa skrýva nízke sebavedomie. A už vôbec to neospravedlňuje ubližujúce správanie. Pomáha to však pochopiť, prečo niektorí ľudia potrebujú druhých zmenšovať.
„Keď ťa zmenším, budem sa cítiť väčší.“
Jedným zo spôsobov, ako si človek môže krátkodobo zvýšiť vlastný pocit hodnoty, je porovnávanie:
„Ja som lepší, pretože ty si horší.“
Ak sa niekto cíti neistý vo vlastnom živote, postavení, vzhľade či vzťahoch, môže byť pre neho lákavé nájsť niekoho, koho znehodnotí.
Problém je, že takto získaná sebaistota je veľmi krehká. Potrebuje ďalšie porovnávanie a ďalšieho človeka, ktorého možno zhodiť.
Ponižovanie môže byť aj spôsob kontroly
Niekedy nejde o neistotu, ale o snahu dostať druhého do podriadenej pozície.
Vety ako:
„Ty tomu nerozumieš.“
„Bezomňa by si to nezvládla.“
„Kto by ťa vôbec chcel?“
nemusia byť obyčajnou kritikou. Môžu mať funkciu oslabiť sebavedomie druhého človeka, aby si menej veril, menej odporoval a ľahšie prijímal cudziu kontrolu.
V takom prípade je dôležité nepresviedčať sa, že „to asi nemyslel zle“. Treba sledovať opakujúci sa vzorec správania.
Niekedy útočíme na to, čo v druhom sami ťažko znášame
Človeka môže dráždiť vlastnosť, ktorú si sám nedovoľuje.
Napríklad niekto, kto si celý život zakazuje prejavovať emócie, môže označovať emocionálneho človeka za „slabého“. Človek, ktorý sa bojí vlastnej nedokonalosti, môže byť mimoriadne kritický k chybám druhých.
Neznamená to, že každá kritika je projekcia. Znamená to len, že spôsob, akým niekoho kritizujeme, môže veľa povedať aj o našom vlastnom vnútornom nastavení.
Čo s tým môže urobiť človek, ktorý je terčom?
Najdôležitejšie je neprebrať cudzie hodnotenie ako vlastnú pravdu.
Keď niekto povie:
„Si neschopná.“
skús si vnútorne oddeliť:
„Toto je jeho hodnotenie mňa.“
od:
„Toto je objektívny fakt o mne.“
Nie je to to isté.
Môžeš zároveň preskúmať, či je v konkrétnej kritike niečo užitočné, ale odmietnuť spôsob, akým ti bola podaná.
Napríklad:
„Ak máš konkrétnu výhradu k tomu, čo som urobila, môžeme sa o nej rozprávať. Ponižovanie však neprijímam.“
A ešte jedna dôležitá vec
Nemusíš pochopiť, prečo ťa niekto ponižuje, aby si mala právo nastaviť hranicu.
Možno je za tým jeho neistota. Možno potreba kontroly. Možno hnev, naučený spôsob komunikácie alebo jednoducho nedostatok rešpektu.
To všetko môže vysvetľovať jeho správanie.
Nič z toho však neznamená, že ho musíš tolerovať.
Zdravá reakcia preto nie je:
„Chudák, ponižuje ma, lebo sa sám cíti menejcenný.“
Skôr:
„Možno má svoje dôvody. Za jeho správanie však nenesiem zodpovednosť. A môžem rozhodnúť, akým spôsobom dovolím, aby sa so mnou zaobchádzalo.“
Práve tu sa stretáva sebaúcta s hranicami: nemusíš druhého zhadzovať späť, aby si ochránila svoju vlastnú hodnotu.
