Zmena spoločnosti nemusí začať veľkým gestom. Často sa začína malou zmenou v tom, ako o druhých premýšľame, ako o nich hovoríme a ako reagujeme, keď nepoznáme celý ich príbeh.
1. Neposudzovať príbeh, ktorý nepoznáme
Keď vidíme slobodnú matku, unaveného rodiča, dieťa s problémami v správaní alebo rodinu, ktorá funguje inak než tá naša, môžeme si vytvoriť rýchly záver.
Skúsme ho nahradiť otázkou:
„Čo všetko o tejto situácii neviem?“
Táto jednoduchá otázka vytvára priestor pre empatiu.
2. Dášať pozor na jazyk
Nálepky sa používajú ľahko, ale môžu z človeka urobiť iba jednu charakteristiku.
Namiesto:
„Ona je problémová.“
skúsme:
„Prechádza náročnou situáciou.“
Namiesto:
„Je to zlá matka.“
skúsme:
„Zdá sa, že v rodičovstve teraz zápasí s niečím náročným.“
Jazyk, ktorý používame, ovplyvňuje spôsob, akým druhých vnímame.
3. Rozlišovať medzi nesúhlasom a ponižovaním
Môžeme mať odlišné hodnoty, názory či predstavy o výchove.
Rešpekt však znamená schopnosť povedať:
„Vidím to inak.“
bez toho, aby sme museli povedať:
„Preto si hlúpa, nezodpovedná alebo menejcenná.“
Nesúhlas nepotrebuje urážku.
4. Pýtať sa skôr, než radíme
Niekedy človek nepotrebuje ďalšiu radu. Potrebuje, aby ho niekto vypočul.
Namiesto:
„Mala si urobiť toto…“
môžeme povedať:
„Chceš, aby som ťa iba vypočula, alebo chceš spolu hľadať riešenie?“
Je to malá veta, ale vyjadruje veľký rešpekt k potrebám druhého.
5. Nešíriť predsudky ďalej
Aj zdanlivo nevinný komentár môže upevňovať stereotyp:
„Takéto ženy sú vždy…“
„Deti z takých rodín bývajú…“
Keď podobnú vetu počujeme, nemusíme začať hádku. Môžeme pokojne povedať:
„Neviem, či je fér z jednej skúsenosti robiť pravidlo pre všetkých.“
Tak sa učíme nepodporovať kultúru, v ktorej sa ľudia hodnotia podľa nálepiek.
6. Učiť rešpekt deti vlastným príkladom
Deti sledujú, ako hovoríme o susedoch, príbuzných, bývalých partneroch, učiteľoch či ľuďoch, ktorí žijú inak ako my.
Ak počujú:
„Nemusíme s tým človekom súhlasiť, ale nemusíme ho ponižovať,“
učia sa, že odlišnosť nie je dôvod na pohŕdanie.
7. Nebáť sa priznať vlastný predsudok
Empatia neznamená nikdy nemať predsudky.
Znamená vedieť si povedať:
„Toto som si o nej automaticky pomyslela. Ale vlastne neviem, či je to pravda.“
To je veľká vec.
Sebareflexia je často začiatkom skutočnej zmeny.
8. Ponúknuť konkrétnu pomoc namiesto všeobecného súdenia
Niekedy je oveľa užitočnejšie:
„Môžem ti na dve hodiny postrážiť deti.“
„Môžem ti pomôcť s týmto vybavovaním.“
„Ak chceš, zavolaj mi.“
než:
„Musíš byť silnejšia.“
Empatia sa totiž neukazuje iba slovami. Ukazuje sa aj tým, čo sme ochotní urobiť.
A začať môžeme pri sebe
Pred každým rýchlym súdom si môžeme položiť tri otázky:
- Čo o tejto situácii skutočne viem?
- Čo si iba domýšľam?
- Ako by som chcela, aby sa ku mne ľudia správali, keby som bola na jej mieste?
Možno práve tam začína spoločnosť, v ktorej je menej nálepkovania a viac ľudskosti.
Nemusíme poznať celý príbeh človeka, aby sme sa k nemu správali s rešpektom.
A možno ešte dôležitejšie: empatia neznamená ospravedlniť každé správanie. Znamená odmietnuť ponižovanie človeka aj vtedy, keď s jeho rozhodnutím nesúhlasíme.
