Niekedy dieťa nepovie:
„Som unavené.“
Začne byť podráždené.
Nepovie:
„Potrebujem tvoju pozornosť.“
Začne vyrušovať.
Nepovie:
„Je toho na mňa priveľa.“
Rozplače sa kvôli maličkosti.
Nepovie:
„Potrebujem mať pocit, že o niečom rozhodujem.“
Začne odporovať takmer všetkému.
Detské správanie preto môže byť viac než iba neposlušnosť.
Môže byť spôsobom komunikácie.
Dieťa ešte nemá vždy dostatok slov, skúseností ani schopnosti regulovať emócie. A tak niekedy hovorí svojím správaním.
„Všimni si ma.“
Dieťa môže začať vyrušovať práve vtedy, keď telefonujeme, pracujeme alebo sa venujeme niekomu inému.
Môže robiť hluk, opakovane nás volať alebo provokovať súrodenca.
Na prvý pohľad:
„Zase neposlúcha.“
Pod tým však môže byť:
„Chcem byť chvíľu s tebou.“
Neznamená to, že musíme okamžite splniť každú jeho požiadavku.
Môžeme však potrebu kontaktu zachytiť:
„Vidím, že ma teraz potrebuješ. Dokončím toto a potom budeme spolu.“
Dieťa sa tak učí, že o pozornosť sa dá požiadať aj bez nevhodného správania.
„Som unavené.“
Večer sa z pokojného dieťaťa môže stať úplne iný človek.
Všetko mu prekáža.
Nechce sa obliecť.
Nechce si umyť zuby.
Plače kvôli maličkosti.
Rodič môže premýšľať:
„Prečo dnes tak strašne vzdoruje?“
Možno odpoveď znie:
„Už nemám kapacitu.“
Deti ešte nemusia vedieť rozpoznať a pomenovať vlastnú únavu tak ako dospelí.
Ich telo a správanie ju však môžu ukazovať.
„Som hladné.“
Hlad môže výrazne ovplyvniť náladu aj schopnosť zvládať frustráciu.
Dieťa, ktoré je hladné, môže byť podráždené, plačlivé alebo oveľa menej ochotné spolupracovať.
Preto sa niekedy oplatí pred veľkým výchovným rozhovorom položiť jednoduchú otázku:
„Kedy naposledy jedlo?“
Nie každý konflikt je výchovný problém.
Niekedy je to jednoducho unavené alebo hladné dieťa.
„Je toho na mňa priveľa.“
Hluk.
Veľa ľudí.
Nové prostredie.
Zmena programu.
Veľa pokynov.
Náročný deň v škôlke alebo škole.
Aj príjemné veci môžu byť pre dieťa vyčerpávajúce.
Keď sa potom doma rozplače alebo začne byť podráždené, môže to byť spôsob, akým jeho nervový systém signalizuje:
„Potrebujem spomaliť.“
Niekedy dieťa nepotrebuje ďalšie vysvetľovanie.
Potrebuje pokoj, blízkosť a čas.
„Potrebujem vedieť, čo bude nasledovať.“
Niektoré deti reagujú veľmi silno na zmenu.
Keď nevedia, čo sa bude diať, môžu byť úzkostné, podráždené alebo odmietavé.
Pomôcť môže jednoduché upozornenie:
„Ešte päť minút sa hráme a potom ideme domov.“
Alebo:
„Najprv večera, potom kúpeľ a potom rozprávka.“
Predvídateľnosť dáva dieťaťu pocit bezpečia.
„Chcem mať nad niečím kontrolu.“
Dieťa nemôže rozhodovať o tom, kedy vstane, kedy ide do škôlky, čo bude jesť na obed alebo kedy pôjde spať.
O mnohých veciach rozhodujú dospelí.
Preto môže začať bojovať o kontrolu aspoň pri maličkostiach:
„Neoblečiem si to!“
„Nebudem si umývať zuby!“
„Ja rozhodnem!“
Za tým môže byť potreba:
„Chcem cítiť, že môj názor má význam.“
Tam, kde je to možné, môžeme ponúknuť voľbu:
„Chceš modré alebo zelené tričko?“
Hranica zostáva, ale dieťa dostáva priestor na samostatnosť.
„Neviem zvládnuť svoje emócie.“
Niekedy dieťa nepotrebuje, aby sme jeho problém vyriešili.
Potrebuje pomoc s emóciou.
Môže kričať:
„Nenávidím ťa!“
Nie preto, že by skutočne chcelo rodiča odmietnuť.
Možno je iba veľmi nahnevané a ešte nevie povedať:
„Som sklamané a neviem, čo s tým.“
Môžeme uznať emóciu a zároveň držať hranicu:
„Veľmi ťa to nahnevalo. Môžeš sa hnevať, ale nebudeš ma udierať.“
„Potrebujem pomoc, ale neviem si o ňu povedať.“
Dieťa môže byť frustrované pri úlohe, obliekaní, hre alebo vzťahu so súrodencom.
Namiesto:
„Pomôž mi.“
môže hodiť ceruzku o zem.
Namiesto:
„Toto mi nejde.“
môže začať kričať.
Namiesto:
„Neviem, čo mám urobiť.“
môže všetko odmietnuť.
Niekedy pomôže skúsiť:
„Vyzerá to, že je toho na teba veľa. Chceš, aby som ti pomohla?“
Dieťa sa postupne učí, že pomoc sa dá vyžiadať aj slovami.
„Potrebujem byť v bezpečí.“
Zmeny, konflikty medzi dospelými, nové prostredie alebo neistota môžu dieťa ovplyvniť aj vtedy, keď o nich nehovorí.
Môže byť viac prítulné.
Môže sa báť zostať samo.
Môže mať viac výbuchov alebo sa správať „mladšie“ než predtým.
Namiesto okamžitého označenia správania za neposlušnosť môžeme skúsiť vnímať aj otázku:
„Nestalo sa v jeho svete niečo, čo ho rozhodilo?“
„Potrebujem blízkosť.“
Niekedy dieťa po celom dni v kolektíve príde domov a začne byť náročné práve na rodiča.
Môže sa zdať, že si vybíja zlosť.
Možno však pri rodičovi konečne cíti dostatok bezpečia na to, aby pustilo von emócie, ktoré počas dňa držalo pod kontrolou.
Môže pomôcť jednoduché:
objatie, chvíľa spoločného času alebo pokojná prítomnosť.
Nie vždy treba správanie okamžite opravovať.
Niekedy treba najprv obnoviť kontakt.
„Chcem, aby si ma počúvala.“
Dieťa môže opakovane rozprávať o jednej veci.
Môže sa vracať k tomu, čo sa stalo.
Môže sa snažiť presadiť svoj pohľad.
Niekedy nejde o to, aby dostalo to, čo chce.
Chce vedieť:
„Počula si ma?“
Môžeme povedať:
„Rozumiem, že to vidíš inak.“
Nemusíme súhlasiť.
Vypočuť dieťa neznamená automaticky vyhovieť jeho požiadavke.
„Neviem ešte povedať, čo potrebujem.“
Toto môže byť jedna z najdôležitejších vecí, ktoré si pri detskom správaní pripomíname.
Dieťa nemusí vedieť povedať:
„Potrebujem pauzu.“
„Som preťažené.“
„Žiarlim.“
„Bojím sa.“
„Chcem tvoju pozornosť.“
„Potrebujem viac samostatnosti.“
„Neviem zvládnuť toto sklamanie.“
Namiesto toho nám to môže ukázať správaním.
Naším cieľom nie je uhádnuť každú potrebu dokonale.
Stačí sa naučiť byť zvedaví.
Pozrime sa na to, čo sa deje pred správaním
Keď sa určitý problém opakuje, môžeme si všimnúť:
Kedy sa to deje?
Čo sa stalo tesne predtým?
S kým dieťa bolo?
Bolo hladné alebo unavené?
Čo od neho v tej chvíli očakávame?
Čo sa snaží svojím správaním získať alebo čomu sa snaží vyhnúť?
Tak môžeme odhaliť vzorec.
Ak dieťa každý večer bojuje pri spaní, možno nejde iba o „neposlušnosť“.
Ak kričí vždy pri odchode z ihriska, možno má problém s prechodmi.
Ak vyrušuje vždy, keď sa rodič venuje súrodencovi, možno potrebuje viac kontaktu.
Ak sa hnevá pri každej úlohe, možno potrebuje pomoc alebo je preťažené.
Najprv spojenie, potom usmernenie
Keď pochopíme možnú potrebu, nemusíme automaticky povoliť hranicu.
Môžeme povedať:
„Vidím, že chceš ešte zostať.“
„Chápem, že sa hneváš.“
„Vyzeráš unavene.“
„Potreboval si, aby som si ťa všimla.“
A potom:
„Aj tak teraz odchádzame.“
„Biť však nebudeš.“
„Teraz si oddýchneme.“
„Keď dokončím telefonát, budeme spolu.“
Potrebu môžeme prijať.
Správanie môžeme usmerniť.
Nie každé správanie má skrytý hlboký význam
Je dôležité nepreháňať to ani opačným smerom.
Niekedy dieťa jednoducho nechce prestať hrať.
Niekedy chce sladkosť.
Niekedy nechce upratovať.
Niekedy skúša, či pravidlo stále platí.
Nemusíme za každým „nie“ hľadať traumu alebo veľký problém.
Pozorovať potrebu neznamená analyzovať každé gesto.
Znamená to dať si chvíľu na zamyslenie skôr, než automaticky označíme dieťa za neposlušné, drzé alebo manipulatívne.
Správanie je informácia, nie rozsudok
To, čo dieťa robí, nám môže niečo povedať o tom, čo prežíva.
Nie vždy presne vieme čo.
A nie vždy to dokážeme vyriešiť.
Ale namiesto:
„Prečo mi to robíš?“
môžeme skúsiť:
„Čo sa ti teraz deje?“
Namiesto:
„Zase neposlúchaš.“
môžeme skúsiť:
„Vidím, že je pre teba toto veľmi ťažké.“
Namiesto:
„Manipuluješ so mnou.“
môžeme skúsiť:
„Snažíš sa niečo dosiahnuť. Ukážem ti, ako o to môžeš požiadať inak.“
Dieťa potrebuje, aby sme videli aj za správanie
To neznamená, že musíme všetko tolerovať.
Dieťa môže byť nahnevané – ale nesmie ubližovať.
Môže byť unavené – ale nie vždy môžeme zrušiť povinnosť.
Môže chcieť pozornosť – ale musí počkať, kým rodič dokončí dôležitú vec.
Môže nesúhlasiť – ale pravidlo môže zostať.
Pochopenie potreby a nastavenie hranice sa navzájom nevylučujú.
Práve naopak.
Keď pochopíme, čo dieťa potrebuje, môžeme mu pomôcť nájsť lepší spôsob, ako to vyjadriť.
A možno sa časom zmení aj jeho jazyk
Dnes kričí.
Zajtra možno povie:
„Mami, som unavený.“
Dnes sa hodí o zem.
Neskôr možno povie:
„Som nahnevaný, že musíme ísť domov.“
Dnes vyrušuje.
Postupne sa môže naučiť:
„Potrebujem chvíľu s tebou.“
Dnes odmieta všetko.
Časom možno dokáže povedať:
„Chcem si vybrať sám.“
To je jedna z dôležitých úloh rodiča:
pomôcť dieťaťu premeniť správanie na slová.
Nie vždy sa to podarí hneď.
Ale každá pokojná reakcia môže byť malým krokom.
Preto keď sa dieťa správa náročne, možno sa oplatí na chvíľu zastaviť a spýtať sa:
„Keby toto správanie vedelo hovoriť, čo by mi asi povedalo?“
Možno:
„Všimni si ma.“
„Pomôž mi.“
„Som unavené.“
„Bojím sa.“
„Chcem byť samostatné.“
„Neviem zvládnuť, čo teraz cítim.“
A možno práve vtedy zistíme, že za tým, čo vyzeralo ako neposlušnosť, je dieťa, ktoré sa ešte len učí povedať:
„Toto potrebujem.“
