Niekedy je ťažké rozpoznať, čo sa za detským správaním skutočne deje.
Dieťa odmieta ísť spať.
Plače, keď odchádzame z ihriska.
Vyžaduje si pozornosť práve vtedy, keď sa venujeme niečomu inému.
Opakovane žiada to, čo sme už odmietli.
A rodič si môže položiť otázku:
„Skúša, kam až môže zájsť, alebo ma teraz naozaj potrebuje?“
Odpoveď nemusí byť vždy jednoznačná.
Dieťa môže totiž naraz skúšať hranicu aj potrebovať blízkosť.
Skúšanie hraníc je prirodzené
Deti sa učia, ako svet funguje.
Skúšajú:
„Platí toto pravidlo vždy?“
„Čo sa stane, keď poviem nie?“
„Zmení mama názor, keď budem pokračovať?“
„Koľko priestoru na rozhodovanie mám?“
Takéto skúšanie nemusí byť zámernou manipuláciou.
Je to spôsob učenia.
Ak rodič povie:
„Dnes už rozprávku pozerať nebudeš.“
a dieťa skúsi:
„Ale ešte jednu!“
potom:
„Prosím!“
a neskôr:
„Veď včera si dovolila!“
môže jednoducho zisťovať, či sa hranica dá zmeniť.
Potreba blízkosti vyzerá niekedy podobne
Dieťa môže vyžadovať rodiča práve vtedy, keď sa blíži večer.
Môže sa začať správať „mladšie“.
Chce sa nosiť.
Chce, aby rodič zostal pri ňom.
Plače kvôli maličkosti.
Nechce sa oddeliť.
To môže znamenať:
„Som unavené a potrebujem sa cítiť bezpečne.“
Najmä po náročnom dni môže dieťa potrebovať viac kontaktu než zvyčajne.
Skúsme sa pozrieť na to, čo bolo predtým
Jednou z najužitočnejších otázok je:
„Čo sa dialo pred týmto správaním?“
Ak dieťa celý deň fungovalo v škôlke, potom bolo na krúžku, nakupovalo s rodičom a večer začne plakať kvôli tomu, že si má obliecť pyžamo, možno nejde o boj o moc.
Možno je jednoducho vyčerpané.
Ak sa dieťa začne dožadovať pozornosti vždy, keď sa rodič venuje súrodencovi, môže za tým byť potreba kontaktu.
Ak však dieťa pravidelne mení taktiku, aby získalo niečo, čo bolo jasne odmietnuté, môže ísť skôr o skúšanie hranice.
Pozrime sa na to, čo sa stane po našej blízkosti
Toto môže byť veľmi užitočná pomôcka.
Ak dieťa plače a po objatí, krátkom rozhovore alebo chvíli pokoja sa výrazne upokojí, mohlo potrebovať predovšetkým reguláciu a kontakt.
Ak sa po chvíli blízkosti okamžite vráti k vyjednávaniu:
„Tak už mi to teda dáš?“
môže byť prítomné aj skúšanie hranice.
Ale ani vtedy nemusíme vyberať iba jednu možnosť.
Môže platiť:
„Potrebuješ ma. A zároveň chceš dosiahnuť svoje.“
Obe veci môžu existovať naraz.
Dieťa môže potrebovať pomoc a zároveň mať nevhodné správanie
Predstavme si dieťa, ktoré nedokáže dokončiť úlohu a začne hádzať ceruzkou.
Môžeme povedať:
„Vyzerá to, že ti to nejde a si nahnevaný. Pomôžem ti.“
Ale zároveň:
„Ceruzkou však nebudeš hádzať.“
Tým nemusíme vyberať medzi pomocou a hranicou.
Môžeme poskytnúť pomoc a zároveň zastaviť nevhodné správanie.
Všímajme si signály potreby blízkosti
Často môže byť užitočné spozornieť, ak sa správanie objavuje:
- po náročnom alebo dlhom dni,
- pri únave alebo hlade,
- po odlúčení od rodiča,
- po zmene režimu,
- po náročnej sociálnej situácii,
- pri veľkom množstve podnetov,
- keď rodič venuje pozornosť niekomu inému,
- alebo v období väčších zmien.
Vtedy môže byť otázka:
„Čo teraz potrebuje?“
dôležitejšia než:
„Ako ho prinútim poslúchať?“
Všímajme si aj signály skúšania hraníc
Naopak, môže ísť skôr o testovanie pravidla, keď dieťa:
- opakovane žiada to isté po jasnom odmietnutí,
- sleduje reakciu rodiča,
- skúša rôzne spôsoby, ako zmeniť rozhodnutie,
- pravidelne používa rovnakú stratégiu, ktorá už v minulosti fungovala,
- alebo sa správanie objavuje najmä pri konkrétnych pravidlách.
Ani vtedy však nemusíme reagovať tvrdo.
Stačí pokojná dôslednosť:
„Počula som ťa. Odpoveď zostáva nie.“
Pýtajme sa: „Potrebuje ma, alebo potrebuje, aby som zmenila rozhodnutie?“
Toto rozlíšenie môže byť veľmi užitočné.
Dieťa môže potrebovať:
objatie,
pomoc,
upokojenie,
vypočutie,
čas,
kontakt.
Ale nemusí potrebovať, aby sme kvôli tomu zrušili hranicu.
Môžeme povedať:
„Môžem ťa objať, ale rozprávka už dnes nebude.“
„Pomôžem ti obliecť sa, ale do škôlky dnes ideme.“
„Môžeš byť pri mne, ale biť ma nebudeš.“
Tak dieťa dostáva to, čo potrebuje, bez toho, aby sa hranica rozpadla.
Nie vždy musíme vedieť, čo presne sa deje
Rodič nemusí byť detský psychológ, ktorý pri každom správaní okamžite odhalí jeho príčinu.
Niekedy jednoducho nevieme.
A to je v poriadku.
Môžeme reagovať spôsobom, ktorý funguje v oboch prípadoch:
„Vidím, že sa trápiš. Som tu. A zároveň toto pravidlo platí.“
Ak dieťa potrebovalo blízkosť, dostalo ju.
Ak skúšalo hranicu, hranica zostala.
Najprv spojenie, potom hranica
Niekedy pomôže jednoduchý postup:
1. Zastavím sa.
Nemusím reagovať okamžite.
2. Pozriem sa na stav dieťaťa.
Je unavené? Hladné? Preťažené? Po odlúčení?
3. Pomenujem, čo vidím.
„Vyzeráš veľmi unavene.“
„Chceš, aby som bola pri tebe.“
„Veľmi ťa nahnevalo, že musíme odísť.“
4. Dám potrebnú blízkosť.
Objatie, kontakt, pomoc alebo chvíľu pokoja.
5. Nastavím hranicu, ak je potrebná.
„Aj tak teraz ideme domov.“
Tým sa z hranice nestáva boj.
Blízkosť nie je odmena za dobré správanie
Dieťa by nemalo mať pocit:
„Keď som poslušné, mama ma má rada. Keď som náročné, blízkosť si nezaslúžim.“
Môžeme zostať blízko aj počas konfliktu.
To neznamená, že schvaľujeme správanie.
Znamená to:
„Aj keď sa hneváš, náš vzťah je bezpečný.“
A niekedy je odpoveď jednoducho „oboje“
Dieťa môže byť unavené a skúšať hranicu.
Môže chcieť blízkosť a zároveň chcieť sladkosť.
Môže byť frustrované a zároveň zisťovať, či rodič ustúpi.
Nemusíme preto dieťa zaradiť do jednej kategórie:
„Teraz manipuluje.“
alebo:
„Teraz potrebuje pomoc.“
Detské správanie je často zložitejšie.
Dôležitejšie než správne označenie je naša reakcia
Nemusíme vždy presne vedieť, čo sa za správaním skrýva.
Môžeme však vytvoriť reakciu, ktorá kombinuje pochopenie aj hranicu:
„Vidím, že ma teraz potrebuješ. Som tu.“
„Chápem, že sa ti to nepáči.“
„Pomôžem ti upokojiť sa.“
„A zároveň toto pravidlo platí.“
Práve táto kombinácia môže dieťaťu postupne ukázať, že nemusí používať silné správanie na získanie blízkosti.
A zároveň sa naučí, že blízkosť neznamená, že všetky hranice zmiznú.
Jedna otázka, ktorá môže veľa zmeniť
Keď sa dieťa správa náročne, skúsme sa pred reakciou spýtať:
„Potrebuje teraz odo mňa viac kontroly, alebo viac kontaktu?“
A potom ešte:
„Môžem mu dať kontakt bez toho, aby som zrušila hranicu?“
Veľmi často je odpoveď áno.
Môžeme byť pokojní.
Môžeme objať.
Môžeme počúvať.
Môžeme pomôcť.
A zároveň môžeme povedať:
„Nie.“
Pretože dobrá hranica a blízkosť nemusia stáť proti sebe.
Dieťa môže potrebovať naše objatie a zároveň potrebovať naše pevné vedenie.
