Deti sa neučia iba z toho, čo im hovoríme. Veľmi intenzívne vnímajú aj to, ako sa správame k sebe navzájom, ako reagujeme na chyby a ako hovoríme sami o sebe. Rodičovský postoj sa tak môže stať tichým vzorom, podľa ktorého si dieťa vytvára predstavu o sebe, vzťahoch a vlastnej hodnote.
Dieťa počúva nielen naše slová, ale aj ich posolstvo
Rozdiel je medzi:
„To sa ti nepodarilo.“
a
„Tentoraz sa ti to nepodarilo. Skúsime prísť na to, čo môžeš nabudúce urobiť inak.“
Prvá veta môže byť dieťaťom preložená ako „nie som dosť dobrý“.
Druhá odovzdáva:
„Môžem urobiť chybu a stále mám hodnotu. Môžem sa zlepšiť.“
Pre zdravé sebavedomie je veľmi dôležité, aby dieťa dokázalo oddeliť svoje správanie od svojej hodnoty.
Nie:
„Si lenivý.“
Ale:
„Dnes si si nesplnil svoju povinnosť. Poďme sa pozrieť, ako to napravíš.“
Deti sledujú, ako sa správame k sebe
Ak rodič často hovorí:
„Som neschopná.“
„Som hrozná matka.“
„Nikdy nič neurobím dobre.“
dieťa môže postupne nadobudnúť predstavu, že chyba znamená osobné zlyhanie.
Ak však počuje:
„Toto som nezvládla podľa svojich predstáv, ale môžem sa z toho poučiť.“
učí sa niečo veľmi cenné:
Sebavedomie neznamená byť dokonalý. Znamená vedieť, že svoju hodnotu nestrácame ani vtedy, keď sa nám niečo nepodarí.
Deti vnímajú aj partnerský vzťah
Ak rodičia nesúhlasia, dieťa nemusí potrebovať domácnosť bez konfliktov. Potrebuje skôr vidieť, že konflikt sa dá riešiť bezpečne.
Môže vidieť:
- že rodičia môžu mať odlišný názor,
- že sa navzájom neprirovnávajú a neponižujú,
- že jeden druhého počúva,
- že sa dokážu ospravedlniť,
- že hranice sa dajú nastaviť bez kriku,
- že po konflikte môže prísť zmierenie.
Tak dieťa dostáva dôležitú správu:
„Nezhoda neznamená, že láska zmizla.“
Veľmi dôležitý je aj spôsob, akým hovoríme o emóciách
Ak dieťa počúva:
„Neplač.“
„Nemáš dôvod byť nahnevaný.“
„To nič nie je.“
môže sa naučiť svoje emócie potláčať.
Ak počuje:
„Vidím, že ťa to veľmi nahnevalo. Môžeš byť nahnevaný, ale nemôžeš kvôli tomu ubližovať.“
učí sa dve veci naraz:
Moje emócie sú prijateľné. Za svoje správanie však nesiem zodpovednosť.
To je veľmi dobrý základ emocionálnej odolnosti.
A čo keď rodič urobí chybu?
Práve tu máme jednu z najväčších príležitostí niečo dieťa naučiť.
Nemusíme sa tváriť, že sme vždy pokojní.
Môžeme povedať:
„Pred chvíľou som na teba kričala. Nebolo to v poriadku. Bola som nahnevaná, ale mala som s tebou hovoriť inak. Mrzí ma to.“
Dieťa sa tým neučí, že rodič je slabý.
Učí sa:
„Ľudia robia chyby. Dôležité je vedieť ich priznať, napraviť a skúsiť to nabudúce inak.“
Čo si deti odnášajú najhlbšie
Možno nie jednotlivé vety, ktoré sme im povedali, ale opakovaný pocit:
„Som prijímané aj vtedy, keď sa mi nedarí.“
„Moje pocity majú význam.“
„Môžem povedať svoj názor bez strachu.“
„Chyba zo mňa nerobí zlého človeka.“
„Môžem nastavovať hranice a zároveň milovať druhých.“
„Vzťahy môžu byť bezpečné aj vtedy, keď v nich vznikne konflikt.“
A napokon možno najdôležitejšia vec: nemusíme byť dokonalí rodičia, aby sme vychovali dieťa so zdravým sebavedomím. Oveľa viac než bezchybnosť potrebuje dieťa dlhodobo zažívať prijatie, rešpekt, predvídateľnosť a ochotu rodiča po chybe vzťah znovu napraviť.
