Lekári pri podozrení na sarkopéniu nehodnotia iba to, ako človek vyzerá alebo koľko váži. Posudzujú najmä tri veci: svalovú silu, množstvo/kvalitu svalov a fyzickú výkonnosť. Podľa európskeho konsenzu EWGSOP2 je pritom prvým kľúčovým ukazovateľom práve svalová sila.
1. Najprv sa zisťuje svalová sila
Často sa meria sila stisku ruky pomocou dynamometra. Ďalšou možnosťou je test, pri ktorom človek päťkrát za sebou vstane zo stoličky a meria sa čas.
Ak je svalová sila nízka, hovorí sa o pravdepodobnej sarkopénii a pokračuje sa ďalším vyšetrením.
2. Potom sa zisťuje množstvo svalovej hmoty
Na potvrdenie diagnózy sa môže použiť napríklad:
- DXA vyšetrenie – podobné vyšetreniu používanému na hodnotenie kostnej hustoty,
- bioimpedančná analýza (BIA),
- v špecifických situáciách CT alebo MRI.
Tieto metódy umožňujú odhadnúť alebo zmerať množstvo svalovej hmoty, najmä svalov končatín.
3. Hodnotí sa aj to, ako človek funguje
Lekár môže sledovať napríklad:
- rýchlosť chôdze,
- schopnosť opakovane vstávať zo stoličky,
- test „Timed Up and Go“,
- širší test fyzickej výkonnosti označovaný ako SPPB.
Ak je okrem nízkej sily a množstva svalov výrazne zhoršená aj fyzická výkonnosť, ide podľa EWGSOP2 o ťažkú sarkopéniu.
Ako teda vyzerá postup?
Zjednodušene:
podozrenie na problém → vyšetrenie svalovej sily → zistenie množstva svalov → posúdenie fyzickej výkonnosti
Dôležité je, že samotná nízka hmotnosť alebo viditeľne menšie svaly diagnózu nepotvrdzujú. Rovnako ani problém s chôdzou nemusí automaticky znamenať sarkopéniu – môže mať množstvo iných príčin.
Preto lekár pri hodnotení berie do úvahy aj vek, zdravotný stav, fyzickú aktivitu, výživu, prípadné chronické ochorenia a lieky. Výsledkom nie je iba odpoveď „mám/nemám svaly“, ale komplexné posúdenie toho, ako silné a funkčné svaly v skutočnosti sú.
