Znevažovanie slobodných matiek môže mať rôzne príčiny. Nie je však potrebné ospravedlňovať ho tým, že človek má svoje neistoty alebo predsudky. Pochopenie príčin nám skôr pomáha rozpoznať, čo sa za takým správaním môže skrývať.
1. Pevná predstava o tom, ako má vyzerať „správna“ rodina
Niektorí ľudia vyrastali s presvedčením, že správna rodina musí mať konkrétnu podobu: matku, otca a deti žijúce spolu.
Keď sa stretnú s iným usporiadaním, môžu ho automaticky vnímať ako zlyhanie:
„Takto by rodina nemala vyzerať.“
Problémom nie je samotný názor, ale chvíľa, keď sa z neho stane právo hodnotiť hodnotu iného človeka.
2. Potreba nájsť vinníka
Rozpad vzťahu alebo život bez partnera môže pôsobiť ako niečo, čo ohrozuje predstavu, že život máme pod kontrolou.
Pre niekoho je psychologicky jednoduchšie povedať:
„Môže si za to sama.“
než pripustiť:
„Vzťahy sú komplikované a niektoré situácie vzniknú aj napriek veľkej snahe.“
Takéto zjednodušenie môže vytvárať falošný pocit bezpečia: „Mne sa to nestane, pretože ja by som to neurobil/a takto.“
3. Rodové stereotypy
Od žien sa historicky očakávalo, že budú niesť veľkú časť starostlivosti o deti a udržanie rodiny.
Ak vzťah nefunguje, žena môže byť preto hodnotená otázkou:
„Čo urobila zle?“
Namiesto toho, aby sa rovnaká zodpovednosť a pozornosť venovala aj druhému rodičovi.
Práve tu môže vzniknúť dvojitý meter.
4. Vlastná neistota alebo potreba cítiť sa nadradene
Niekedy môže byť zhadzovanie druhých spôsobom, ako si človek krátkodobo posilňuje vlastnú hodnotu:
„Ja mám fungujúcu rodinu, ona nie.“
Také porovnávanie však často hovorí viac o potrebe človeka cítiť sa bezpečne alebo nadradene než o reálnej hodnote druhej osoby.
5. Neznalosť každodennej reality
Človek, ktorý nikdy nezažil, aké je niesť väčšinu rodičovských povinností sám, môže podceňovať množstvo práce, ktorú slobodná matka denne vykonáva.
Vidí výsledok:
„Deti sú najedené, chodia do školy a domácnosť funguje.“
Nevidí desiatky rozhodnutí, plánovanie, finančné obavy, únavu, organizovanie starostlivosti ani chvíle, keď nie je komu povedať: „Teraz to prosím prevezmi.“
6. Osobná skúsenosť
Niekedy má človek za sebou negatívnu skúsenosť s jednou slobodnou matkou a následne ju nespravodlivo prenesie na všetky ostatné:
„Poznám jednu, ktorá bola…“
To je klasická chyba zovšeobecnenia.
Jedna osoba nemôže byť dôkazom o celej skupine.
7. Vplyv okolia a kultúry
Predsudky sa často dedia. Človek ich môže počúvať od detstva:
„Slobodné matky si za to môžu.“
„Deti z neúplných rodín sú problémové.“
„Žena má udržať rodinu pokope.“
Ak tieto výroky nikdy nespochybní, môže ich v dospelosti opakovať ako samozrejmé pravdy.
Čo je dôležité si z toho odniesť?
Vysvetlenie nie je ospravedlnenie.
Aj keď znevažovanie vzniká zo stereotypov, neistoty, závisti, nevedomosti alebo potreby kontroly, stále môže byť zraňujúce a nespravodlivé.
Žena vychovávajúca dieťa sama nemusí dokazovať svoju hodnotu tým, že bude „dokonalou matkou“. Má rovnaké právo na chyby, oddych, hranice, podporu aj vlastný život ako ktokoľvek iný.
A namiesto otázky:
„Čo je s ňou zlé, že zostala sama?“
môžeme položiť oveľa ľudskejšiu otázku:
„Čo všetko musela zvládnuť, čo nevidím?“
Práve zmena tejto perspektívy môže byť začiatkom rešpektu namiesto predsudku.
