Keď dieťa počuje negatívnu poznámku o svojej rodine, rodičovi alebo o sebe, môže ju vnímať oveľa silnejšie než dospelý. Najmä preto, že ešte len vytvára predstavu o tom, kto je, kam patrí a či je s jeho rodinou všetko v poriadku.
Cieľom preto nie je predstierať, že nepríjemné slová neexistujú. Dôležité je pomôcť dieťaťu pochopiť, že cudzí názor neurčuje jeho hodnotu ani hodnotu jeho rodiny.
Najprv pomenuj emóciu
Ak dieťa príde smutné alebo nahnevané, nemusíš hneď vysvetľovať.
Môžeš začať:
„Vidím, že ťa to zabolelo.“
„To, čo ti povedali, bolo nepríjemné.“
„Chápem, že ťa to mohlo nahnevať.“
Dieťa tým dostáva správu:
„Moje pocity sú v poriadku. Nemusím predstierať, že ma to nezasiahlo.“
Potom oddeľ názor od faktu
Ak niekto povedal napríklad:
„Ty nemáš normálnu rodinu.“
môžeš vysvetliť:
„To je názor toho človeka. Rodiny môžu vyzerať rôzne. To, že naša rodina vyzerá inak ako jeho, neznamená, že je s nami niečo zlé.“
Alebo:
„Niekedy ľudia hovoria veci, pretože niečomu nerozumejú alebo majú predsudok. To však neznamená, že to, čo povedali, je pravda.“
Je dobré vyhnúť sa tomu, aby sme dieťa učili oplácať:
„On je hlúpy.“
Lepšie je:
„Nemusíš veriť každému názoru, ktorý o tebe niekto vysloví.“
Uisti dieťa, že za situáciu nenesie zodpovednosť
Pri poznámkach o rodine si dieťa môže začať klásť otázky:
„Je to kvôli mne?“
„Urobil som niečo zle?“
„Som iný?“
Preto je dôležité povedať:
„To, čo sa deje medzi dospelými, nie je tvoja vina.“
A ak sa niekto vyjadruje negatívne o rodičovi:
„To, čo si o mne myslí iný človek, nie je tvoja starosť. Ty nemusíš nikoho obhajovať.“
Daj mu jednoduchú odpoveď, ktorú môže použiť
Dieťa nemusí viesť dlhú diskusiu s každým, kto má nevhodné poznámky.
Podľa veku môže povedať:
„Takto to u nás je a mne to neprekáža.“
„Nechcem sa o tom rozprávať.“
„To nie je pekné hovoriť o mojej rodine.“
„Každá rodina môže byť iná.“
A potom môže odísť a vyhľadať dospelého, ktorému dôveruje.
Neprenášaj na dieťa celý konflikt dospelých
Ak ide o rozchod, spor v rodine alebo konflikt s druhým rodičom, dieťa nepotrebuje poznať všetky detaily.
Je možné byť úprimná a zároveň ho chrániť:
„Medzi dospelými sa niektoré veci nepodarili vyriešiť. Nie je tvojou úlohou vybrať si stranu.“
To dieťaťu umožňuje milovať svojich blízkych bez pocitu, že musí rozhodovať, kto je dobrý a kto zlý.
Posilňuj jeho vlastný obraz o sebe
Negatívna poznámka má menšiu silu, keď dieťa dobre vie, kým je.
Pripomínaj mu:
„Vieš, aký si.“
„Poznáš našu rodinu zvnútra.“
„To, že si niekto niečo myslí, nemení to, čo o sebe vieme.“
A ešte dôležitejšie je pomôcť mu budovať vlastnú hodnotu cez konkrétne vlastnosti a skúsenosti, nie iba cez všeobecné „si úžasný“.
Napríklad:
„Všimla som si, ako si dnes pomohol kamarátovi.“
„Páčilo sa mi, že si povedal svoj názor.“
„Aj keď sa ti to nepodarilo, nevzdal si sa.“
A keď sa dieťa začne hanbiť za svoju rodinu?
Vtedy môže veľmi pomôcť jednoduchá veta:
„Naša rodina nemusí vyzerať ako rodina niekoho iného, aby bola skutočnou rodinou.“
Dieťa nepotrebuje presvedčenie, že všetci ostatní sa mýlia. Potrebuje vedieť, že jeho hodnota nestojí na tom, čo si myslia ostatní.
A možno najdôležitejšie je, čo vidí doma. Ak rodič reaguje na predsudky pokojne a s dôstojnosťou, dieťa sa učí:
„Môže ma zraniť, čo o mne niekto povie, ale nemusím tomu uveriť.“
To je schopnosť, ktorú si môže niesť so sebou ďaleko za hranice detstva.
