Rozhodovanie je prirodzenou súčasťou každodenného života. Robíme malé aj veľké voľby – od bežných vecí až po dôležité životné rozhodnutia. Niekedy však naše rozhodnutia nevychádzajú iba z toho, čo naozaj chceme alebo potrebujeme, ale aj zo strachu.
Môžeme sa začať prispôsobovať preto, aby sme sa vyhli hádke, sklamaniu alebo pocitu, že niekoho stratíme. Na prvý pohľad to môže priniesť pokoj, no z dlhodobého hľadiska môže viesť k tomu, že prestaneme vnímať vlastné potreby.
Keď rozhodujem podľa seba
Rozhodnutia, ktoré vychádzajú z našich potrieb a hodnôt, prinášajú pocit vnútorného súladu.
Môžeme pri nich cítiť:
- pokoj aj napriek tomu, že niekto nemusí súhlasiť,
- istotu, že naše rozhodnutie má význam,
- rešpekt k sebe aj k druhému človeku,
- slobodu prevziať zodpovednosť za svoju voľbu.
To neznamená, že nikdy nebudeme pochybovať. Znamená to, že rozhodnutie robíme preto, že mu veríme, nie preto, aby sme sa vyhli reakcii druhých.
Keď rozhodujem zo strachu
Strach z konfliktu alebo odmietnutia môže spôsobiť, že začneme uprednostňovať pokoj pred vlastnou spokojnosťou.
Môžeme si všimnúť myšlienky ako:
- „Radšej to neurobím, aby sa nenahneval/a.“
- „Nemá zmysel to vysvetľovať.“
- „Bude jednoduchšie súhlasiť.“
- „Čo ak ma prestane mať rád/rada?“
- „Nechcem sklamať ostatných.“
Vtedy rozhodnutie nemusí vychádzať z našej skutočnej potreby, ale zo snahy vyhnúť sa nepríjemným emóciám.
Prečo máme strach povedať, čo chceme?
Mnohí ľudia sa počas života naučia, že spokojnosť druhých je dôležitejšia než ich vlastná.
Môže to súvisieť napríklad s tým, že:
- sme boli často chválení za to, že sme „bezproblémoví“,
- naučili sme sa vyhýbať konfliktom,
- máme obavu, že budeme pôsobiť sebecky,
- bojíme sa straty blízkosti,
- máme skúsenosť, že naše potreby neboli prijaté.
Potom môže byť ťažké uveriť, že aj naše „nie“ alebo iný názor majú svoje miesto.
Rozdiel medzi ohľaduplnosťou a sebazapieraním
Je prirodzené brať ohľad na ľudí, ktorých milujeme. Vzťahy potrebujú kompromisy a vzájomnú starostlivosť.
Rozdiel je v tom, či sa rozhodujeme slobodne.
Ohľaduplnosť:
- „Chcem nájsť riešenie, ktoré bude dobré pre nás oboch.“
Sebazapieranie zo strachu:
- „Urobím to po tvojom, pretože sa bojím, čo sa stane, ak odmietnem.“
V zdravom vzťahu môžeme myslieť na druhých bez toho, aby sme prestali myslieť na seba.
Signály, že sa možno rozhodujem zo strachu
Môžeme sa zamyslieť, či:
- často mením názor po reakcii druhých,
- svoje potreby radšej zatajujem,
- mám pocit, že musím všetkým vyhovieť,
- po svojom rozhodnutí necítim spokojnosť, ale úľavu, že nevznikol konflikt,
- bojím sa následkov, ak poviem svoj skutočný názor.
Úľava po ústupe nemusí znamenať, že sme sa rozhodli správne. Niekedy iba znamená, že napätie na chvíľu zmizlo.
Ako si začať viac veriť pri rozhodnutiach?
Pomôcť môžu malé kroky:
Zastaviť sa pred automatickým súhlasom
Namiesto okamžitého:
„Dobre, urobím to.“
skúsiť:
„Potrebujem si to premyslieť.“
Dáva nám to priestor zistiť, čo naozaj chceme.
Pýtať sa na svoje potreby
Skúste si položiť otázky:
- Keby som sa nebála reakcie druhých, čo by som si vybrala?
- Súhlasím preto, že chcem, alebo preto, že sa bojím?
- Čo by som poradila niekomu, koho mám rada?
Učiť sa zvládnuť nesúhlas
To, že niekto nesúhlasí s naším rozhodnutím, neznamená, že sme urobili niečo zlé.
Dve osoby môžu mať odlišné potreby a stále sa rešpektovať.
Zdravé rozhodnutia nemusia vyhovovať všetkým
Nie je možné žiť tak, aby boli všetci vždy spokojní. Ak sa neustále snažíme vyhnúť sklamaniu druhých, môže sa stať, že sklameme sami seba.
Mať vlastný názor, potreby a hranice neznamená byť sebecký človek. Znamená to byť v kontakte so sebou.
Záver
Niekedy nemeníme svoje rozhodnutia preto, že sme zmenili názor, ale preto, že sa bojíme dôsledkov. Rozpoznať tento rozdiel je dôležitý krok k väčšej slobode a sebadôvere.
Zdravý vzťah ani blízkosť by nemali stáť na tom, že jeden človek neustále ustupuje zo strachu.
Dôležitá otázka môže byť:
„Keby som vedela, že budem prijatá aj napriek svojmu rozhodnutiu, vybrala by som si rovnako?“
