Malé deti si ešte často nerozlišujú medzi realitou a predstavou. Vymyslený príbeh o lietaní, drakovi či neviditeľnom priateľovi je preto zvyčajne prejavom fantázie, nie úmyselného klamania.
Kedy ide o fantáziu
- Dieťa rozpráva príbeh, ktorý je jasne nemožný.
- Neexistuje konkrétna situácia, ktorú by sa snažilo skryť.
- Príbeh mení detaily a nebráni sa dopĺňaniu.
- Dieťa je pri rozprávaní nadšené, nie napäté.
- Ide o bežnú hru predstavivosti.
Kedy môže ísť o klamstvo
- Dieťa sa snaží vyhnúť dôsledkom.
- Mení výpoveď, keď sa objavia dôkazy.
- Príbeh má jasne chrániť dieťa pred trestom.
- Dieťa je napäté, vyhýba sa očiam či mení tému.
- Ide o opakované skrývanie konkrétneho konania.
Ako reagovať
- Neoznačujte dieťa za „klamára“.
- Povedzte pokojne: „Vidím, že sa bojíš povedať pravdu.“
- Pýtajte sa: „Čo sa vlastne stalo?“
- Chváľte priznanie pravdy.
- Riešte dôsledok konania, nie osobu dieťaťa.
- Ukážte, že priznanie chyby je bezpečné.
Kedy vyhľadať pomoc
Obráťte sa na detského psychológa alebo pediatra, ak klamstvá sú časté, výrazné, sprevádzané úzkosťou alebo ak máte podozrenie, že dieťa niečo skrýva pre strach či ohrozenie.
Použité zdroje a odbornosť: