Áno – tvoj vlastný vzťah k strachu z detstva veľmi ovplyvňuje, ako dnes reaguješ na strach svojho dieťaťa. Často si to ani neuvedomujeme, ale naše reakcie sú „naučené“.
Prečo sa to deje
Ako deti sme sa učili:
- čo je „nebezpečné“,
- ako reagovať na strach,
- či sú emócie prijaté alebo odmietané.
Tieto vzorce si nesieme do dospelosti – a prenášame ich ďalej.
Skús si spomenúť na svoje detstvo
1. Boli tvoje pocity prijaté?
- „Neboj sa, to nič nie je“
- alebo
- „Vidím, že sa bojíš, som tu“
Ak boli pocity zľahčované:
→ dnes môžeš mať tendenciu bagatelizovať strach dieťaťa
2. Bolo prostredie bezpečné alebo skôr napäté?
- pokoj vs. krik, chaos
Ak si vyrastala v napätí:
→ môžeš byť citlivejšia na strach (svoj aj dieťaťa)
3. Musela si byť „silná“?
- „Neplač“, „zvládni to“
dnes môžeš:
→ tlačiť dieťa k rýchlemu „prekonaniu“ strachu
4. Mala si oporu?
ak áno:
→ pravdepodobne prirodzene upokojuješ a podporuješ
ak nie:
→ môže byť ťažšie vedieť, ako reagovať
Ako to ovplyvňuje tvoje rodičovstvo
Tvoje skúsenosti môžu viesť k tomu, že:
Minimalizuješ
- „to nič nie je“
- lebo tak reagovali na teba
Reaguješ silno
- rýchla úzkosť, prehnaná ochrana
- lebo si sama nemala pocit bezpečia
Alebo reaguješ vedome lepšie
- snažíš sa robiť veci inak než tvoji rodičia
- buduješ bezpečie, ktoré si možno nemala
Dobrá správa
To, čo si zažila, ťa ovplyvňuje – ale neurčuje.
Môžeš si vybrať, ako budeš reagovať teraz.
Jednoduché uvedomenie
Keď sa dieťa bojí, skús si v hlave položiť:
- „Reagujem ako rodič… alebo ako vystrašené dieťa vo mne?“
Toto malé uvedomenie robí veľký rozdiel.
Zhrnutie
- tvoje detstvo formovalo tvoj vzťah k strachu,
- ten ovplyvňuje tvoje reakcie dnes,
- ale máš možnosť to vedome meniť.