Keď hovoríme, že „telo si pamätá“, nejde o to, že by svaly alebo orgány uchovávali spomienky rovnakým spôsobom ako mozog. Ide skôr o to, že opakované skúsenosti môžu meniť spôsob, akým nervový systém vyhodnocuje situácie, pripravuje telo na reakciu a vracia sa do pokoja.
Preto môže človek rozumovo vedieť, že je v bezpečí, a napriek tomu cítiť napätie, zrýchlený tep, stiahnutý žalúdok alebo potrebu uniknúť.
Stres nie je iba myšlienka
Keď mozog vyhodnotí situáciu ako náročnú alebo ohrozujúcu, aktivuje mechanizmy stresovej reakcie. Telo sa pripravuje na konanie.
Zvýši sa bdelosť, mení sa srdcová frekvencia a dýchanie, svaly sa môžu napnúť a pozornosť sa sústredí na to, čo mozog považuje za dôležité.
Ak nebezpečenstvo pominie, nervový systém sa postupne vracia do pokojnejšieho stavu.
Problém môže vzniknúť vtedy, keď je stres častý, intenzívny alebo dlhodobý.
Nervový systém sa učí zo skúseností
Mozog neustále porovnáva prítomnosť s tým, čo už človek zažil.
Ak sa určitá situácia opakovane spájala so strachom, konfliktom alebo ohrozením, podobný podnet môže neskôr vyvolať zvýšenú pozornosť alebo telesnú reakciu aj vtedy, keď aktuálna situácia už nie je nebezpečná.
Je to vlastne ochranný mechanizmus.
Mozog sa snaží byť pripravený skôr, než sa niečo stane.
Niekedy však môže byť príliš citlivý na signály, ktoré kedysi skutočne znamenali nebezpečenstvo, ale dnes už ho nepredstavujú.
Preto telo môže reagovať skôr než rozum
Niekto môže vojsť do miestnosti a okamžite pocítiť napätie, hoci nevie prečo.
Iný človek môže pri určitom tóne hlasu stuhnúť.
Niekto môže pri konflikte cítiť búšenie srdca alebo tlak na hrudi ešte skôr, ako si uvedomí, že sa začína báť.
Neznamená to, že si človek reakciu vymýšľa.
Telesná reakcia môže byť úplne skutočná, aj keď aktuálna situácia objektívne nie je nebezpečná.
Trauma môže zmeniť pocit bezpečia
Pri traumatických skúsenostiach môže byť tento mechanizmus výraznejší.
Ak človek zažil udalosť, pri ktorej sa cítil bezmocný, ohrozený alebo dlhodobo v neistote, nervový systém sa môže stať citlivejším na určité podnety pripomínajúce pôvodnú skúsenosť.
Spúšťačom pritom nemusí byť vedomá spomienka.
Môže ísť o hlas, vôňu, miesto, situáciu, telesný pocit alebo určitý typ správania iného človeka.
Pretoádnuť konflikt, odísť z nebezpečnej situácie alebo jednoducho prežiť nepríjemný pocit bez katastrofy niekedy človek povie:
„Viem, že teraz som v bezpečí, ale moje telo sa tak necíti.“
Je to veľmi výstižný opis rozdielu medzi racionálnym vedomím a naučenou stresovou reakciou.
Opakovanie vytvára vzorce
Nie iba trauma, ale aj každodenné skúsenosti môžu formovať naše reakcie.
Ak človek dlhodobo žije v zhone, môže si zvyknúť na neustálu aktiváciu.
Ak sa pravidelne stretáva s kritikou, môže byť mimoriadne citlivý na náznaky odmietnutia.
Ak sa často obáva chorôb a opakovane kontroluje svoje telo, môže si vytvoriť zvýšenú pozornosť voči telesným pocitom.
A naopak, opakované skúsenosti s bezpečím, oddychom a zvládnutím náročných situácií môžu podporovať schopnosť nervového systému vracať sa do pokoja.
Telo si môže „zapamätať“ aj bezpečie
Toto je dôležitá a často zabúdaná časť príbehu.
Nervový systém nie je odsúdený navždy opakovať staré reakcie.
Mozog zostáva schopný učiť sa.
Ak človek opakovane zažíva, že môže spomaliť, povedať nie, zvládnuť konflikt, odísť z nebezpečnej situácie alebo jednoducho prežiť nepríjemný pocit bez katastrofy, získava nové skúsenosti.
Postupne sa môže meniť aj automatická reakcia na podobné situácie.
Minulosť môže ovplyvňovať nervový systém, ale nemusí určovať jeho budúcnosť.
Neznamená to, že všetko je „uložené v tele“
Výraz „telo si pamätá“ je užitočná metafora, ale netreba ju chápať doslovne.
Traumatická skúsenosť sa neukladá do svalov ako súbor spomienok.
Ide o komplexnú spoluprácu mozgu, nervového systému, hormónov, autonómnych reakcií, pozornosti,á skúsenosť s bezpečím a postupné vystavovanie sa situáciám, ktoré človek začal vnímať ako nebez užitočná odborná psychoterapia. Nie je potrebné nútiť človeka, aby „zabud učenia a správania.
Preto je presnejšie hovoriť, že skúsenosti môžu ovplyvniť fungovanie nervového systému a vytvárať naučené reakčné vzorce.
Dá sa nervový systém postupne „preučiť“?
Áno, hoci to zvyčajne nie je otázka jedného rozhodnutia.
Pomáha predovšetkým opakovaná skúsenosť s bezpečím a postupné vystavovanie sa situáciám, ktoré človek začal vnímať ako nebezpečné, v bezpečnom a zvládnuteľnom rozsahu.
Pri následkoch traumy môže byť veľmi užitočná odborná psychoterapia. Nie je potrebné nútiť človeka, aby „zabudol“ alebo jednoducho prestal reagovať.
Cieľom je skôr pomôcť nervovému systému rozlišovať medzi tým, čo patrí minulosti, a tým, čo sa deje teraz.
Prečo je dôležité byť k sebe trpezlivý?
Ak telo reaguje spôsobom, ktorý človek nechce, ľahko sa začne obviňovať:
„Prečo som stále vystresovaný?“
„Veď viem, že mi nič nehrozí.“
„Prečo to jednoducho nedokážem vypnúť?“
Lenže nervový systém sa neučí iba prostredníctvom logických argumentov.
Ak sa určitý spôsob reagovania budoval mesiace alebo roky, môže chvíľu trvať, kým sa vytvoria nové skúsenosti.
To, že človek ešte stále reaguje podľa starého vzorca, neznamená, že zlyháva. Znamená to, že jeho nervový systém sa niečo naučil – a nové učenie potrebuje čas.
Telo si pamätá, ale môže sa naučiť aj nový príbeh
Naše skúsenosti nás formujú. Stres môže ovplyvniť spôsob, akým reagujeme. Trauma môže zmeniť pocit bezpečia a opakované situácie môžu vytvárať automatické vzorce.
Ale rovnaký nervový systém, ktorý sa dokázal naučiť byť neustále v strehu, sa môže postupne učiť aj spomaliť, rozlišovať a cítiť bezpečie.
Preto veta „telo si pamätá“ nemusí byť beznádejným konštatovaním.
Môže znamenať aj toto:
To, čo sa nervový systém naučil, nemusí zostať jeho jediným spôsobom fungovania. Nové skúsenosti môžu postupne vytvárať nové reakcie.
