Je to kombinácia biológie a vzťahu – ale biologické puto samo osebe rodičovskú lásku nezaručuje.
Biologické rodičovstvo môže vytvárať podmienky, ktoré podporujú vznik väzby. Tehotenstvo, pôrod, hormóny a prvé chvíle kontaktu s dieťaťom môžu ovplyvňovať emocionálne prežívanie rodiča. Nie je však pravidlom, že biologický rodič musí svoje dieťa milovať okamžite alebo intenzívnejšie než človek, ktorý s ním geneticky spätý nie je.
Láska nie je zapísaná iba v génoch
Genetická príbuznosť hovorí, odkiaľ dieťa pochádza. Nehovorí však sama o sebe, aký kvalitný vzťah medzi dieťaťom a rodičom vznikne.
Biologický rodič môže svoje dieťa milovať hlboko, ale toto puto sa môže rozvíjať postupne. Rovnako môže adoptívny alebo nevlastný rodič vytvoriť s dieťaťom veľmi silnú väzbu napriek tomu, že medzi nimi neexistuje genetické spojenie.
To, čo vzťah posilňuje, je predovšetkým opakovaná skúsenosť blízkosti a bezpečia.
Spoločný život vytvára vzťah
Dieťa si postupne vytvára skúsenosť:
- „Keď plačem, príde.“
- „Keď sa bojím, upokojí ma.“
- „Keď niečo potrebujem, môžem sa naňho obrátiť.“
- „Keď urobím chybu, stále ma prijíma.“
- „Pozná ma a rozumie mi.“
A rodič zase postupne spoznáva dieťa – jeho povahu, potreby, humor, obavy, zvyky aj spôsob, akým prejavuje emócie.
Z množstva takýchto každodenných skúseností vzniká hlboká vzájomná známosť a dôvera.
Preto môže rodičovská láska rásť postupne
Niektorý rodič zažije silné emócie už pri prvom kontakte s dieťaťom. Iný si až po týždňoch či mesiacoch uvedomí, ako veľmi sa jeho vzťah prehĺbil.
Oba priebehy môžu byť úplne skutočné.
Rodičovská láska nemusí byť jeden veľký okamih. Často je to proces, ktorý sa skladá z tisícov malých chvíľ – kŕmenia, uspávania, utešovania, hrania, rozhovorov, spoločných zážitkov aj obyčajných dní.
A preto má zmysel hovoriť o rodičovstve aj bez pokrvného puta
Pri adopcii alebo nevlastnom rodičovstve môže byť začiatok vzťahu odlišný. Neexistuje spoločná genetická história, ale môže vzniknúť spoločná životná história.
Človek, ktorý je pri dieťati každý deň, môže byť postupne tým, koho dieťa vyhľadáva, keď potrebuje pomoc, komu sa zveruje a pri kom sa cíti doma.
Bezpečie sa nededí. Buduje sa.
Čo je teda dôležitejšie?
Najpresnejšia odpoveď nie je „biológia“ alebo „starostlivosť“.
Biológia môže byť jedným zo základov vzťahu. Starostlivosť, blízkosť, čas a spoločný život z neho však vytvárajú konkrétne puto.
Preto môže byť biologický rodič veľmi silno naviazaný na svoje dieťa – a zároveň môže byť rovnako hlboká láska medzi dieťaťom a človekom, ktorý s ním nemá spoločné gény.
Na konci totiž dieťa nepotrebuje predovšetkým vedieť, kto mu biologicky dal gény. Potrebuje zažívať:
„Niekto ma pozná. Niekto sa o mňa stará. Niekto je tu, keď ho potrebujem. Patrím sem.“
A práve z tejto opakovanej skúsenosti môže vzniknúť jedno z najsilnejších ľudských pút – rodičovská láska.
