Tento strach môže byť veľmi silný, najmä pri adopcii alebo keď žena vstupuje do života partnera, ktorý už má dieťa. Často však nevypovedá o tom, či je žena schopná dieťa milovať, ale skôr o neistote, ako sa rodičovské puto vlastne vytvára.
Mnohí ľudia vyrastali s predstavou, že medzi matkou a dieťaťom musí existovať okamžité, takmer magické spojenie. Ak potom žena necíti pri „cudzom“ dieťati rovnakú spontánnu emóciu, môže sa zľaknúť:
„Čo ak ho nikdy nebudem milovať ako vlastné?“
Mýtus o okamžitom materinskom pute
Jedným z dôvodov je predstava, že biologické dieťa automaticky vyvolá obrovskú lásku a všetko ostatné je iba jej náhradou.
Lenže ani pri biologickom dieťati nemusí byť vzťah okamžitý.
Niektoré mamy cítia silné puto hneď. Iné ho spoznávajú postupne – počas kŕmenia, uspávania, starostlivosti a spoločných dní.
Ak teda ani biologická väzba nie je zárukou okamžitej intenzívnej lásky, je pochopiteľné, že pri adoptovanom alebo nevlastnom dieťati môže žena potrebovať ešte viac času.
„Cudzie“ dieťa ešte nepozná
Na začiatku je to skutočne človek, ktorého žena nepozná.
Nevie, čo ho rozosmeje. Nevie, čoho sa bojí. Nevie, ako reaguje, keď je unavené. Nevie, aký má temperament.
A láska sa často spája práve s poznaním.
Ťažko cítime hlbokú blízkosť k človeku, ktorého ešte len spoznávame.
To však neznamená, že blízkosť nevznikne. Znamená to iba, že ešte nemala čas vyrásť.
Obava, že biologická väzba bude vždy silnejšia
Žena môže mať v hlave predstavu:
„Ak budem mať neskôr biologické dieťa, budem ho milovať viac.“
Tento strach môže byť veľmi bolestivý, pretože žena nechce, aby sa jedno dieťa niekedy cítilo menejcenné.
Realita však nie je matematická.
Láska sa nedá spoľahlivo merať ani zoradiť podľa biologickej príbuznosti.
Vzťah s každým dieťaťom môže byť iný, pretože každé dieťa je iné. Iná neznamená automaticky slabšia.
Pri nevlastnom dieťati lásku, no dieťa môže reagovať odmietavo, rezervovane alebo nahnevaneitu alebo viacero zmien, nemusí novému dospelému okamžite dôverovať môže byť prítomná aj lojalita k biologickej mame
Nevlastná mama môže mať pocit, že nemá právo zaujať príliš veľké miesto.
Môže si hovoriť:
„Nie som jeho skutočná mama.“
Alebo:
„Nemala by som sa správať, akoby som ju nahrádzala.“
To môže vytvárať odstup.
Pritom vybudovať si vlastný vzťah s dieťaťom neznamená vymazať jeho biologickú mamu.
Dieťa môže mať viac dôležitých dospelých a každý z nich môže mať vo svojom živote iné miesto.
Niekedy sa žena bojí, že dieťa jej lásku neopätuje
Toto je ďalšia úplne ľudská obava.
Dospelý môže byť pripravený dať dieťaťu lásku, no dieťa môže reagovať odmietavo, rezervovane alebo nahnevane.
Najmä dieťa, ktoré zažilo stratu, nestabilitu alebo viacero zmien, nemusí novému dospelému okamžite dôverovať.
Žena si potom môže myslieť:
„Možno si ku mne nikdy nevytvorí vzťah.“
Lenže detská dôvera sa často buduje postupne. Dieťa potrebuje opakovane zažiť, že dospelý zostáva prítomný aj vtedy, keď ho odmietne.
Vzťah sa môže začať skôr starostlivosťou než citom
Toto je možno najdôležitejšia vec.
Žena nemusí na začiatku cítiť:
„Toto je moje dieťa.“
Môže však začať tým, že:
- bude pri ňom,
- bude ho počúvať,
- bude rešpektovať jeho hranice,
- pomôže mu, keď bude potrebovať,
- bude s ním tráviť čas,
- bude predvídateľná a spoľahlivá.
Z opakovanej skúsenosti môže vzniknúť dôvera.
Z dôvery blízkosť.
A z blízkosti láska.
Nie všetky vzťahy začínajú láskou. Niektoré k nej postupne dorastú.
Strach neznamená, že žena nebude dobrá mama
Paradoxne, samotná obava môže ukazovať, že žene na vzťahu veľmi záleží.
Človek, ktorému je úplne jedno, aký vzťah si s dieťaťom vytvorí, sa pravdepodobne nebude trápiť otázkou, či ho dokáže dostatočne milovať.
Preto môže byť užitočné nehodnotiť sa podľa intenzity emócie na začiatku.
Oveľa dôležitejšie je sledovať, či sa postupne objavuje:
záujem → poznanie → dôvera → blízkosť → pocit spolupatričnosti.
A ak láska nepríde okamžite?
Nemusí.
Rovnako ako pri biologickom dieťati môže byť rodičovské puto procesom.
Dôležité je nevytvárať na seba tlak, že určitý cit musí prísť v určitý deň. Vzťah potrebuje priestor na to, aby sa stal skutočne vaším vlastným vzťahom, nie napodobeninou vzťahu biologickej matky a dieťaťa.
A práve tu môže byť veľká úľava:
Nemusíte milovať adoptované alebo nevlastné dieťa „ako cudzie dieťa, ktoré sa snažíte prijať“. Môžete si s ním postupne vytvoriť úplne vlastný vzťah.
Po čase už nemusí byť v centre otázka, odkiaľ dieťa prišlo.
Môže tam byť jednoducho:
„Poznám ho. Záleží mi na ňom. Prežili sme spolu veľa. Je súčasťou môjho života.“
A práve vtedy sa z pôvodne „cudzieho“ človeka môže stať niekto, koho si žena nedokáže predstaviť zo svojho života vynechať.
