Človek môže veľmi dobre rozumieť tomu, že jeho obavy sú prehnané, a napriek tomu sa podľa nich správať. Nie je to pokrytectvo ani nedostatok rozumu. Vedomé presvedčenie a automatické správanie totiž nie sú to isté.
Môžeme si hovoriť: „Viem, že tá plechovka pravdepodobne nie je nebezpečná.“ A zároveň ju niekoľkokrát umyť, pretože mozog sa snaží odstrániť nepríjemný pocit neistotynikne obava → urobíme určitý úkon → na chvíľu sa nám u kontrolovať telefón, no ruka po ňom automaticky siahne. Vieme, že odkladanie povinností nám nep.
Mozog sa neučí iba z faktov
Správanie sa často upevňuje opakovaním.
Vznikne obava → urobíme určitý úkon → na chvíľu sa nám uľaví.
Napríklad:
„Čo ak je povrch kontaminovaný?“ → umyjem ho → cítim úľavu.
Mozog si môže tento sled udalostí zapamätať. Nabudúce sa pri podobnej situácii opäť objaví nepríjemný pocit a mozog ponúkne rovnaké riešenie.
Problém je, že krátkodobá úľava môže takéto správanie paradoxne posilňovať.
Preto nestačí iba povedať si „nemám sa báť“
Ak je správanie už automatizované, samotné racionálne vysvetlenie nemusí stačiť.
Je to podobné ako pri mnohých iných návykoch. Vieme, že by sme mali menej kontrolovať telefón, no ruka po ňom automaticky siahne. Vieme, že odkladanie povinností nám nepomáha, ale napriek tomu to robíme.
Vedomosť je začiatok zmeny, nie jej automatický výsledok.
Dôležitá je tolerancia neistoty
Pri hygienických obavách môže byť lákavé snažiť sa dosiahnuť úplnú istotu:
„Je to naozaj čisté?“
„Nemohol sa toho dotknúť niekto chorý?“
„Nemohla tam byť baktéria?“
Lenže absolútnu istotu v každodennom živote prakticky nemáme.
Cieľom preto nemusí byť presvedčiť sa, že „určite sa nič nestane“.
Užitočnejšia myšlienka môže byť:
„Nemôžem mať stopercentnú istotu, ale riziko je dostatočne malé a nemusím robiť nič ďalšie.“
Práve schopnosť zniesť určitú mieru neistoty môže postupne oslabiť potrebu opakovaných kontrol a hygienických úkonov.
Zmena často začína malým experimentom
Namiesto snahy zmeniť všetko naraz môže človek skúsiť jeden konkrétny krok.
Ak napríklad bežne plechovku umýva trikrát, môže si povedať:
„Dnes ju umyjem iba raz a potom už nebudem kontrolovať, či som ju umyla dostatočne.“
Nejde o dokazovanie, že nebezpečenstvo neexistuje. Ide o učenie mozgu, že nepríjemný pocit neistoty sa dá zvládnuť aj bez ďalšieho rituálu.
Spočiatku môže byť nepríjemný. To ešte neznamená, že človek robí niečo nesprávne.
Pocit nie je dôkaz
Toto je veľmi dôležité rozlíšenie.
Môžeme cítiť:
„Toto nie je dosť čisté.“
Ale pocit nie je objektívne meranie čistoty.
Môžeme cítiť:
„Musím to ešte raz skontrolovať.“
Ale nutkanie nie je dôkaz, že kontrola je potrebná.
Niekedy je najťažšou časťou zmeny práve rozhodnutie nereagovať automaticky na každý nepríjemný pocit.
Zmena správania potrebuje opakovanie
Mozog sa nenaučil určitý návyk jedným rozhodnutím a rovnako sa ho nemusí odnaučiť jedným pochopením.
Nové správanie sa upevňuje postupne.
Čím častejšie človek zažije:
„Necítil som sa úplne pokojne, ale neurobil som ďalší úkon – a nič katastrofické sa nestalo,“
tým viac získava skúsenosť, že nepríjemný pocit dokáže zvládnuť bez hygienické kontroly, umývanie alebo vyhýbanie sa situáciám zaberajú veľa času, spôsobujú výrazný stres alebo zasahujú do práce, vzťahov či bežného života, nemusí byť najlepším riešením snažiť sa všetko okamžitého upokojovania.
A čo ak sa to nedarí?
Ak hygienické kontroly, umývanie alebo vyhýbanie sa situáciám zaberajú veľa času, spôsobujú výrazný stres alebo zasahujú do práce, vzťahov či bežného života, nemusí byť najlepším riešením snažiť sa všetko zvládnuť silou vôle.
V takom prípade môže veľmi pomôcť rozhovor s psychológom alebo psychoterapeutom. Pri opakovaných nutkavých hygienických a kontrolných prejavoch existujú účinné terapeutické postupy.
Rozum nám môže ukázať, že určitý strach je prehnaný. Skutočná zmena však často nastane až vtedy, keď mozog dostane novú skúsenosť: „Môžem cítiť neistotu a napriek tomu nemusím konať podľa nej.“
A práve táto skúsenosť sa buduje postupne – malými krokmi, opakovaním a bez potreby dosiahnuť absolútnu istotu.
