Je to veľmi bežné. Môžete presne vedieť, že by bolo lepšie zostať pokojná, nebrať si všetko osobne, neustupovať, neutekať alebo nezačať všetko kontrolovať – a napriek tomu v náročnej chvíli urobíte presný opak.
Neznamená to, že ste sa nič nenaučili. V stresovej situácii sa často aktivujú staršie a automatickejšie vzorce skôr, než sa dostane k slovu vedomé rozhodovanie.
V pokoji rozmýšľame inak ako v ohrození
Keď sme pokojní, máme väčšiu kapacitu premýšľať, zvažovať možnosti a rozhodovať sa.
Môžeme si povedať:
„Nabudúce sa nenechám vtiahnuť do konfliktu.“
Lenže keď konflikt skutočne príde, telo môže zareagovať napätím, zrýchleným tepom alebo pocitom ohrozenia. Pozornosť sa zúži na zvládnutie situácie a priestor na premyslenú reakciu sa zmenší.
Preto môže byť rozdiel medzi:
„Viem, ako by som chcela reagovať.“
a
„Dokážem tak reagovať aj vtedy, keď som aktivovaná.“
Tá druhá schopnosť sa buduje skúsenosťou.
Automatický vzorec býva rýchlejší
Ak sme určitým spôsobom reagovali dlhé obdobie, mozog ho nemusí zakaždým vedome vyberať.
Napríklad:
- kritika → okamžité ospravedlňovanie,
- konflikt → ústup,
- neistota → kontrolovanie,
- napätie → únik,
- pocit odmietnutia → snaha okamžite si získať druhého človeka,
- preťaženie → ešte väčšia snaha všetko zvládnuť.
Takýto vzorec môže byť veľmi dobre nacvičený.
Nová reakcia môže byť pritom úplne racionálna, ale zatiaľ ešte nie je dostatočne automatická.
Stres môže znížiť priestor na voľbu
Predstavte si, že máte dve cesty.
Jedna je široká a dobre známa. Používate ju roky.
Druhá je nová a musíte o nej premýšľať.
V pokojnej situácii si môžete vybrať tú novú.
Keď však príde veľký stres, mozog má tendenciu využívať známe a rýchle stratégie.
Preto sa môže stať:
„Viem, že už nechcem reagovať týmto spôsobom, ale v tej chvíli som si ani neuvedomila, že to robím.“
Až neskôr príde uvedomenie:
„Prečo som zase reagovala presne tak ako vždy?“
To neznamená, že sa nedokážete zmeniť
Práve naopak.
Uvedomenie je dôležitý prvý krok. Len nestačí zostať pri ňom.
Ak chcete zmeniť automatickú reakciu, potrebujete jej dať novú alternatívu a opakovane ju zažívať.
Napríklad ak máte tendenciu okamžite odpovedať v konflikte, nemusíte si dať cieľ „už nikdy nezareagujem podráždene“.
Praktickejší cieľ môže byť:
„Keď si všimnem, že sa mi zrýchľuje tep a začínam hovoriť ostrejšie, na chvíľu sa zastavím.“
Spočiatku si na to možno spomeniete až po konflikte.
Potom počas neho.
A neskôr možno ešte predtým, než automaticky zareagujete.
Zmena sa často začína malou pauzou
Nemusíte okamžite vytvoriť úplne novú osobnosť.
Stačí vytvoriť o niekoľko sekúnd viac priestoru medzi podnetom a reakciou.
Napríklad:
Podnet → napätie → automatická reakcia
sa môže postupne zmeniť na:
Podnet → napätie → všimnem si ho → pauza → rozhodnutie → reakcia.
Táto pauza je veľmi cenná.
Práve v nej vzniká možnosť voľby.
Nečakajte, kým budete úplne pokojná
Paradoxne, novú reakciu sa potrebujeme učiť aj vtedy, keď sme trochu sa učíte nechať vystresované.
Ak ju trénujeme iba v dokonale pokojnom stave, nemusí byť dostupná v náročnej situácii.
Preto môžu pomôcť malé každodenné situácie.
Ak sa učíte hovoriť „nie“, začnite pri menej náročných požiadavkách.
Ak sa učíte nechať veci bez kontroly, skúste najprv situácie s malou mierou neistoty.
Ak sa učíte zvládať konflikt pokojnejšie, nemusíte začínať tým najťažším rozhovorom vo svojom živote.
Mozog potrebuje opakovane zažiť nový spôsob reagovania v zvládnuteľnej miere stresu.
A keď sa opäť vrátim k starému správaniu?
To neznamená, že ste zlyhali.
Staré vzorce sa môžu vrátiť najmä pri únave, preťažení alebo silných emóciách.
Dôležité je všimnúť si rozdiel:
„Zase som to pokazila.“
vs.
„Zase sa aktivoval môj starý vzorec. Čo som si tentoraz všimla skôr než predtým?“
Možno ste si uvedomili reakciu o desať minút skôr.
Možno ste sa ospravedlnili iba raz namiesto piatich.
Možno ste po konflikte dokázali rýchlejšie upokojiť telo.
Aj to sú známky posunu.
Vedomosť je mapa, skúsenosť je tréning
Môžete vedieť všetko potrebné o strese a napriek tomu v náročnej chvíli reagovať automaticky.
Pretože vedieť, čo robiť, a mať túto reakciu dostupnú pod stresom sú dve rozdielne schopnosti.
Vedomosť vám ukáže smer.
Opakovanie vytvorí skúsenosť.
A skúsenosť môže postupne vytvoriť nový návyk.
Takže ak si po stresovej situácii hovoríte:
„Veď ja viem, že som mala reagovať inak,“
skúste to nevnímať ako dôkaz svojho zlyhania.
Možno je presnejšie povedať:
„Moja myseľ už vie, čo chce robiť. Teraz sa to ešte potrebujem postupne naučiť robiť aj vtedy, keď je moje telo v strese.“
A práve to je často podstatou skutočnej zmeny – nie naučiť sa ďalšiu informáciu, ale opakovane zažiť, že aj v náročnej chvíli môžeme reagovať trochu inak než doteraz.
