Deti sa o jedle neučia iba z toho, čo im rodičia povedia.
Veľkú časť svojich návykov si vytvárajú tým, čo každý deň vidia doma.
Všímajú si, čo rodičia jedia, čo pijú, ako hovoria o svojom tele, či sa pri jedle ponáhľajú, či si doprajú oddych a aký vzťah majú k pohybu.
Preto nemusíme byť dokonalým vzorom.
Oveľa dôležitejšie je ukazovať deťom zdravý a prirodzený vzťah k jedlu a starostlivosti o seba.
Deti kopírujú viac, než si myslíme
Môžeme dieťaťu hovoriť, aby jedlo zeleninu, zatiaľ čo ju sami takmer nejeme.
Môžeme mu vysvetľovať, že sladené nápoje nie sú každodennou voľbou, ale sami ich máme stále na stole.
Môžeme hovoriť o dôležitosti pohybu, no celý voľný čas tráviť pri obrazovke.
Deti veľmi rýchlo vnímajú rozdiel medzi tým, čo hovoríme, a tým, čo robíme.
Preto má niekedy väčšiu silu obyčajný príklad než dlhé vysvetľovanie.
Spoločné jedlo môže byť dôležitejšie než dokonalé menu
Rodinné stolovanie nemusí znamenať, že každý deň pripravíme dokonale vyvážené jedlo.
Dôležitejšie môže byť, že si aspoň niektoré jedlá vychutnáme spolu, bez neustáleho telefónu, televízie a ponáhľania.
Dieťa tak získava priestor vnímať jedlo ako prirodzenú súčasť rodinného života.
Môže pozorovať rodičov, skúšať nové potraviny a postupne si vytvárať vlastné preferencie.
Spoločný stôl nemusí byť miestom kontroly. Môže byť miestom rozhovoru a blízkosti.
Nenútiť, ale ponúkať
Ak dieťa odmietne zeleninu, nemusí to znamenať, že ju nikdy nebude mať rado.
Chuťové preferencie sa vyvíjajú.
Namiesto nátlaku môže byť užitočné ponúkať rôzne potraviny opakovane a bez veľkého dramatizovania.
Nemusíme hovoriť:
„Musíš to zjesť.“
Môžeme jednoducho povedať:
„Dnes máme na stole aj zeleninu. Ak chceš, môžeš ochutnať.“
Dieťa tak dostáva možnosť učiť sa bez pocitu, že jedlo je skúška.
Ani sladkosti nemusia byť zakázaná téma
Ak doma funguje systém „sladkosti sú zlé“, môžu pre dieťa nadobudnúť ešte väčšiu príťažlivosť.
Oveľa prirodzenejšie môže byť ukázať, že sladkosti existujú, ale nie sú základom každodenného jedálnička.
Rodič si môže dať koláč bez výčitiek a zároveň bežne jesť zeleninu, ovocie, strukoviny či celozrnné potraviny.
Dieťa tak vidí rovnováhu namiesto extrému.
Pozor na označovanie jedla ako „dobré“ a „zlé“
Aj jazyk, ktorý doma používame, môže ovplyvniť vzťah dieťaťa k jedlu.
Ak neustále hovoríme:
„Toto je zlé.“
„Z tohto priberieš.“
„Toto si nesmieš dať.“
môžeme v dieťati vytvárať strach alebo pocit viny.
Užitočnejšie môže byť hovoriť o tom, čo rôzne potraviny nášmu telu poskytujú a ako často sa v jedálničku objavujú.
Napríklad:
„Táto potravina nám dodá vlákninu.“
„Toto je sladká pochúťka, ktorú si môžeme dať občas.“
„Poďme si k tomu pridať aj zeleninu.“
Tak dieťa postupne získava kontext namiesto zoznamu zákazov.
Rodič nemusí držať diétu pred dieťaťom
Veľmi dôležité je aj to, ako hovoríme o vlastnom tele.
Ak dieťa pravidelne počúva:
„Som tučná.“
„Musím schudnúť.“
„Toto nemôžem jesť, lebo priberiem.“
môže si postupne vytvoriť predstavu, že hodnota človeka súvisí s jeho hmotnosťou alebo vzhľadom.
Oveľa zdravším vzorom môže byť komunikácia:
„Chcem sa o svoje telo dobre starať.“
To zahŕňa jedlo, pohyb, spánok, oddych aj starostlivosť o psychickú pohodu.
Pohyb nemusí byť trest
Aj tu môžeme ísť deťom príkladom.
Ak hovoríme:
„Musím cvičiť, lebo som veľa jedla,“
učíme dieťa spájať pohyb s trestaním za jedlo.
Oveľa zdravšie môže byť ukázať, že pohyb môže byť príjemnou súčasťou života.
Prechádzka.
Bicykel.
Tanec.
Plávanie.
Hra vonku.
Turistika.
Pohyb nemusí byť spôsob, ako si „odpracovať“ jedlo. Môže byť spôsobom, ako sa cítiť dobre a mať energiu.
Nemusíme meniť celú rodinu naraz
Ak chceme zlepšiť rodinné návyky, nemusíme jedného dňa vyhodiť všetky sladkosti a vytvoriť úplne nový režim.
Takéto extrémy bývajú náročné na udržanie.
Môžeme začať malými zmenami:
Viac spoločných jedál.
Viac vody.
Viac zeleniny na stole.
Pravidelnejší pohyb.
Menej času pri obrazovkách počas jedla.
Viac spánku a oddychu.
Keď sa z malej zmeny stane prirodzený návyk, môžeme pridať ďalšiu.
Rodič nemusí byť dokonalý
Aj rodič môže niekedy zjesť priveľa sladkého.
Môže vynechať pohyb.
Môže si objednať fast food.
Môže mať deň, keď nemá energiu variť.
A je to v poriadku.
Práve tým môžeme deťom ukázať, že zdravý životný štýl neznamená dokonalosť.
Dôležité je vedieť sa vrátiť k bežným návykom bez výčitiek a bez potreby všetko „napravovať“.
Najväčším vzorom je každodennosť
Dieťa si možno nebude pamätať, koľkokrát sme mu povedali, aby jedlo zeleninu.
Ale môže si pamätať, že sme spolu sedávali pri stole.
Že sme chodili na prechádzky.
Že sme si doma pripravovali jedlo.
Že sme sa nebáli dať si občas koláč.
Že sme nehovorili zle o svojom tele.
A že starostlivosť o zdravie nebola trestom ani povinnosťou, ale prirodzenou súčasťou života.
Najlepší príklad preto nemusí byť dokonalý rodič.
Môže ním byť rodič, ktorý svojim deťom ukazuje:
„O svoje telo sa starám, ale nemusím byť perfektná. Jem pestro, hýbem sa, oddychujem, občas si doprajem a keď sa mi niečo nepodarí, nemusím sa za to trestať.“
Práve takýto prístup môže deťom pomôcť vytvoriť si zdravý vzťah k jedlu, pohybu aj vlastnému telu – bez extrémov, zákazov a zbytočných výčitiek.
