Rodičovské puto si často predstavujeme ako niečo, čo sa jednoducho stane. Dieťa sa narodí, rodič ho vezme na ruky a v tej chvíli vznikne obrovská láska. Pre niektorých ľudí to tak naozaj môže byť. Pre mnohých však vzťah vzniká oveľa pomalšie – v priebehu dní, mesiacov a rokov.
A práve každodennosť má pri jeho budovaní obrovskú silu.
Nie jeden veľký okamih, ale stovky malých
Hlb, nakŕmi ho, oblečie, odprevadí do škôlky, večoký vzťah nevzniká iba počas výnimočných chvíľ. Často sa tvorí v úplne obyčajných situáciách.
Rodič dieťa ráno zobudí, nakŕmi ho, oblečie, odprevadí do škôlky, večer mu prečíta rozprávku a v noci vstane, keď plače.
Samostatne sú to maličkosti.
Keď sa však opakujú každý deň, vytvárajú pre dieodič mu však môže svoju blízkosť neustále „vysvetľovať“ tým,ťa veľmi dôležitú skúsenosť:
„Tento človek je tu pre mňa.“
Práve opakovanie vytvára predvídateľnosť. A predvídateľnosť pomáha vytvárať pocit bezpečia.
Starostlivosť je jedným z jazykov lásky
Malé dieťa ešte nerozumie všetkým slovám ako dospelý. Rodič mu však môže svoju blízkosť neustále „vysvetľovať“ tým, čo robí.
Keď ho vezme na ruky, keď je vystrašené.
Keď ho prikryje, keď zaspáva.
Keď mu utrie slzy.
Keď ho nakŕmi, hoci je unavený.
Keď zostane pri ňom počas choroby.
Dieťa postupne získava skúsenosť, že jeho potreby majú význam a niekto na ne reaguje.
Starostlivosť sa tak nestáva iba povinnosťou. Stáva sa základným stavebným materiálom vzťahu.
Spoločné zážitky vytvárajú spoločnú históriu
Vzťah zároveň rastie zo spoločných skúseností.
Prvý výlet. Prvé Vianoce. Výlet k vode. Stavanie bunkra z diek. Smiech pri večeri. Spoločná cesta autom. Deň, keď dieťa prvýkrát samo bicyklovalo.
Niektoré z týchto chvíľ si dieťa možno ani nebude pamätať o desať rokov.
Napriek tomu majú význam.
Pretože z množstva spoločných situácií vzniká spoločná história.
Človek, ktorý bol pri týchto chvíľach, sa postupne stáva súčasťou príbehu dieťaťa – a dieťa súčasťou príbehu rodiča.
Dôležité sú aj úplne obyčajné chvíle
Niekedy máme pocit, že na vytvorenie silného puta potrebujeme veľa času, výletov a veľkých zážitkov.
V skutočnosti môže mať veľkú hodnotu aj obyčajné:
„Poď, sadni si ku mne.“
„Ako bolo dnes v škôlke?“
„Poďme spolu upiecť koláč.“
„Ukáž mi, čo si nakreslil.“
„Ešte jednu rozprávku.“
Práve tieto opakované momenty vytvárajú pocit, že život je niečo, čo prežívame spolu.
Puto nevzniká iba vtedy, keď je všetko dokonalé
Dôležité je aj to, že vzťah nemusí byť bez konfliktov.
Rodič môže byť unavený. Môže zvýšiť hlas. Môže niečo nezvládnuť. Môže sa pomýliť.
Jedna nepríjemná situácia sama osebe nevymaže všetky predchádzajúce skúsenosti.
Pre vzťah je dôležité aj obnovenie kontaktu – rodič sa ospravedlní, dieťa objíme, vysvetlí situáciu a znovu mu dá najavo: „Som tu.“
Aj toto je súčasť budovania dôvery.
Preto nemusí láska prísť okamžite
Toto je obzvlášť dôležité pri rodičoch, ktorí svoje dieťa neporodili.
Adoptívny rodič, pestún alebo partner biologického rodiča môže mať na začiatku pocit, že medzi ním a dieťaťom ešte nie je také silné puto, aké si predstavoval.
Nemusí to znamenať, že tam nikdy nebude.
Vzťah potrebuje čas, aby získal vlastnú históriu.
Najskôr sa človek stará o dieťa, ktoré ešte dobre nepozná. Potom začne rozpoznávať jeho plač, nálady, obľúbené jedlá, strachy, humor a malé zvláštnosti.
A jedného dňa si možno uvedomí:
„Viem presne, čo ho teraz poteší.“
To je jeden z okamihov, keď si človek uvedomí, ako hlboko sa vzťah medzi nimi vytvoril.
Láska často rastie z poznania
Čím dlhšie s niekým žijeme, tým viac poznáme jeho jedinečnosť.
Rodič postupne vie:
- čo dieťa rozosmeje,
- čo ho vystraší,
- kedy potrebuje objatie,
- kedy chce byť chvíľu samo,
- aké slovo používa, keď je unavené,
- čo ho dokáže nadchnúť,
- a čo mu pomôže, keď má zlý deň.
A dieťa zase spoznáva rodiča.
Vie, podľa jeho hlasu, či je veselý alebo unavený. Vie, že keď sa bojí, môže prísť za ním. Vie, že večer bude nasledovať určitý rituál.
Vzájomné poznanie vytvára blízkosť.
Aj preto môže byť puto bez genetického spojenia také silné
DNA môže vysvetliť biologickú príbuznosť. Nevysvetľuje však všetky vzťahy, ktoré medzi ľuďmi vznikajú.
Dieťa môže byť biologicky nepríbuzné s človekom, ktorý ho vychováva, ale po rokoch môže byť tento človek jednou z najdôležitejších osôb v jeho živote.
Pretože spolu majú niečo, čo gény samy osebe nevytvoria:
roky spoločného života.
Spoločné rána. Spoločné večery. Starosti. Radosti. Choroby. Oslavy. Hádky aj zmierenia. Prvé úspechy. Neúspechy. Objatia. Tisíce obyčajných dní.
Rodičovské puto je teda skôr cesta než okamih
Možno najkrajšie sa to dá povedať takto:
Niektoré vzťahy nezačnú veľkým citom. Začnú tým, že pri sebe dvaja ľudia jednoducho zostávajú.
A potom sa z každodennej starostlivosti stane dôvera, zo spoločných zážitkov spoločná história a z histórie pocit, že „patríme k sebe“.
Práve preto môže byť rodičovská láska hlboká aj bez pokrvného puta. Nie vždy sa narodí v okamihu, keď sa narodí dieťa. Niekedy sa rodí postupne – spolu s každým ďalším spoločným dňom.
