O materinskej láske sa často rozpráva, akoby išlo o automatický biologický reflex. Dieťa sa narodí, matka ho prvýkrát uvidí a okamžite ju zaplaví obrovský cit. Tento obraz môže byť krásny, ale nie je univerzálnou skúsenosťou všetkých matiek.
Niektoré ženy zažijú silné puto okamžite. Iné cítia lásku postupne. A niektoré môžu po pôrode prežívať skôr únavu, neistotu, odstup alebo dokonca emocionálnu otupenosť.
To všetko si zaslúži viac pochopenia než odsúdenia.
Mýtus: „Matka svoje dieťa automaticky miluje od prvej sekundy“
Biologické tehotenstvo a pôrod vytvárajú množstvo podmienok, ktoré môžu podporovať vznik väzby. Menia sa hormóny, telo reaguje na dieťa a žena počas tehotenstva postupne získava skúsenosť s jeho prítomnosťou.
Biológia však nevytvára povinnosť cítiť konkrétnu emóciu v konkrétnom okamihu.
Pôrod môže byť emocionálne intenzívny, bolestivý, vyčerpávajúci alebo traumatizujúci. Namiesto eufórie môže prísť úľava, plač, šok alebo jednoducho obrovská únava.
A potom môže nasledovať veľmi praktická myšlienka:
„Musím sa o toto malé dieťa postarať.“
Aj z takéhoto začiatku môže postupne vyrásť veľmi hlboká láska.
Mýtus: „Ak som necítila okamžité puto, som zlá mama“
Toto je jeden z najťažších mýtov.
Žena môže svoje dieťa milovať a zároveň nemusieť okamžite cítiť intenzívnu emocionálnu väzbu.
Láska totiž nie je iba jeden konkrétny pocit. Je v nej starostlivosť, záujem, ochrana, zodpovednosť, neha, pripútanie aj postupné poznávanie.
Niekedy najskôr príde konanie a až neskôr emócia.
Matka vstáva k dieťaťu, kŕmi ho, drží ho, utešuje ho a stará sa oň – ešte skôr, než má pocit, že medzi nimi vzniklo výnimočné puto.
A práve opakovaná starostlivosť môže byť jedným zo spôsobov, ktorým sa toto puto postupne vytvára.
Mýtus: „Po pôrode musí prísť šťastie“
Realita môže byť oveľa komplikovanejšia.
Po pôrode sa žena môže cítiť:
- vyčerpaná,
- zahltená,
- vystrašená,
- dezorientovaná,
- fyzicky bolestivá,
- alebo emocionálne prázdna.
Do toho prichádza nedostatok spánku, veľká zodpovednosť a úplne nový režim.
Preto nie je zvláštne, ak prvé dni nie sú naplnené neustálou eufóriou.
Narodenie dieťaťa je veľká životná udalosť, nie automatický recept na šťastie.
Mýtus: „Keď je diehotenstva. Rozprávajú sa s dieťaťom, predstavujú si jeho budúcnosť a cítia k nemu silné emťa biologicky moje, puto musí byť silnejšie“
Genetická príbuznosť môže mať biologický význam, ale sama osebe neurčuje intenzitu vzťahu.
Matka môže svoje biologické dieťa milovať hlboko, ale toto puto môže napriek tomu potrebovať čas.
Podobne môže adoptívny rodič vytvoriť s dieťaťom veľmi silný vzťah bez genetického spojenia.
V oboch prípadoch zohrávajú úlohu spoločné skúsenosti, starostlivosť, blízkosť, dôvera a čas.
Mýtus: „Puto vzniká počas tehotenstva“
Aj toto je príliš zjednodušené.
Pre niektoré ženy sa vzťah k dieťaťu začína formovať už počas tehotenstva. Rozprávajú sa s dieťaťom, predstavujú si jeho budúcnosť a cítia k nemu silné emócie.
Iné ženy sa s myšlienkou na materstvo stotožňujú pomalšie.
A niektoré si prvýkrát skutočne uvedomia, že ide o konkrétneho človeka, až po pôrode.
Neexistuje jediný správny čas, kedy sa musí rodičovská väzba začať.
Mýtus: „Keď som sklamaná alebo vystrašená, znamená to, že svoje dieťa nemilujem“
Emócie nie sú vždy logické a už vôbec nie sú stále rovnaké.
Človek môže svoje dieťa milovať a zároveň si niekedy priať päť minút ticha.
Môže byť šťastný a zároveň smutný.
Môže cítiť nehu a zároveň frustráciu.
Môže byť na svoje dieťa nesmierne naviazaný a pritom mať dni, keď je rodičovstvo jednoducho náročné.
Ambivalentné emócie nie sú automaticky opakom lásky.
Existuje však rozdiel medzi pomalým vznikom puta a dlhodobým utrpením
Tu je dôležité nebagatelizovať situáciu.
Ak žena dlhodobo cíti silný odstup od dieťaťa, beznádej, intenzívnu úzkosť, výraznú podráždenosť, prázdnotu alebo má pocit, že nedokáže fungovať či postarať sa o seba alebo dieťa, nemusí ísť iba o „neskorý nástup materinskej lásky“.
Po pôrode sa môžu objaviť psychické ťažkosti, ktoré si zaslúžia odbornú pomoc.
Požiadať o pomoc neznamená zlyhať ako matka.
Naopak, môže to byť veľmi dôležitý krok pre matku aj dieťa.
Prečo teda môže láska prísť neskôr?
Pretože vzťah sa skladá z množstva skúseností.
Najskôr žena možno pozná dieťa iba ako predstavu z tehotenstva. Potom spozná jeho tvár, hlas, vôňu, pohyby a temperament.
Postupne začne vedieť, čo znamená konkrétny plač.
Zistí, čo dieťa rozosmeje.
Vie, ako ho upokojiť.
Pozoruje jeho prvý úsmev, prvé slová, prvé kroky.
A zrazu už nejde iba o „moje dieťa“.
Je to konkrétny človek, ktorého poznám, ktorého príbeh sledujem a s ktorým mám spoločnú históriu.
Práve tam môže láska výrazne zosilnieť.
Materinská láska nemusí byť blesk
Možno najškodlivejšia predstava je, že existuje jediný správny okamih, v ktorom sa matka musí pozrieť na svoje dieťa a cítiť všetko.
Niektoré ženy ho zažijú.
Iné nie.
A obe môžu byť dobrými matkami.
Rodičovská láska môže byť okamžitá, ale môže byť aj postupná. Môže prísť ako silná emócia, ale môže sa budovať cez starostlivosť, blízkosť a spoločné dni.
Preto nemusí byť otázka:
„Prečo necítim to, čo by som mala cítiť?“
Niekedy je oveľa užitočnejšia:
„Som pri svojom dieťati, starám sa oň, spoznávam ho a náš vzťah postupne rastie?“
Pretože materinská láska nie je skúška, ktorú treba zvládnuť v deň pôrodu. Je to vzťah, ktorý môže počas celého života rásť, meniť sa a prehlbovať.
