To, čoho sa bojíš najviac, býva často jadro celej dilemy. A veľa ľudí si až pri pomenovaní konkrétneho strachu uvedomí, že nejde „len“ o druhé dieťa, ale o niečo hlbšie — stratu stability, seba, pokoja alebo kontroly nad životom.
Skús sa nezamýšľať nad tým, čo by bolo správne cítiť, ale čo sa objaví ako prvé v tele alebo v hlave pri predstave:
„Máme druhé dieťa.“
Často sa pod tým skrýva niečo z tohto:
- strach z permanentnej únavy,
- že už nikdy nebude priestor na oddych,
- že psychicky vyhoríš,
- že partnerstvo to oslabí,
- že prvé dieťa bude trpieť nedostatkom pozornosti,
- že financie prestanú byť bezpečné,
- že stratíš samu seba a zostaneš len v režime starostlivosti,
- že už nebude cesta späť,
- alebo že to jednoducho nezvládneš tak dobre, ako by si chcela.
Niekedy pomáha rozlíšiť:
- „Je to obava, ktorú by zmiernila pomoc, čas alebo lepšie podmienky?“
alebo - „Je to hlboký vnútorný nesúhlas s predstavou ďalšieho dieťaťa?“
To je veľký rozdiel.
Môžeš si tiež skúsiť všimnúť:
- Ktorý obraz ma desí najviac?
- Novorodenecké obdobie?
- Dve malé deti naraz?
- Strata voľnosti?
- Chaos doma?
- Dlhodobý záväzok?
- Alebo predstava, že už nikdy nebudem mať dosť energie pre seba ani pre ostatných?
A paradoxne, niekedy pomôže aj opačná otázka:
- Čoho by som sa možno bála, keby sme druhé dieťa nemali?
Pretože niektorí ľudia cítia strach z preťaženia, ale zároveň aj strach z budúcej ľútosti alebo pocitu, že rodina zostala „neuzavretá“.
Nemusíš mať hneď odpoveď. Ale keď sa podarí pomenovať ten najväčší strach veľmi konkrétne, rozhodovanie býva menej hmlisté a viac skutočné.
