Najprv zostaňte pokojná a zistite, prečo dieťa odmieta odísť. Odpor dieťaťa môže súvisieť so strachom, konfliktom, únavou, zmenou režimu alebo bežným stresom z lúčenia; netreba ho automaticky ani zľahčovať, ani hneď pripísať manipulácii druhého rodiča. Cafcass: Dôvody, prečo dieťa nechce tráviť čas s rodičom
Čo povedať dieťaťu
Pokojne povedzte:
„Vidím, že sa ti teraz nechce ísť a že je ti ťažko. Chcem pochopiť, čoho sa bojíš alebo čo ti prekáža.“
Pýtajte sa otvorene:
- „Čo je na tom najťažšie?“
- „Kedy si sa tak začal cítiť?“
- „Čo by ti pomohlo, aby bol prechod ľahší?“
- „Stalo sa tam niečo, čo ťa vystrašilo alebo zranilo?“
Nenavádzajte dieťa otázkami typu „Urobil ti tam otec niečo?“ a nevkladajte mu odpovede do úst. Počúvajte, zapamätajte si jeho slová a zachovajte pokoj.
Ak nejde o bezpečnostný problém
Ak dieťa opisuje najmä smútok z lúčenia, únavu alebo nepríjemný prechod:
- pripravte ho vopred na čas a miesto odovzdania;
- používajte jednoduchý kalendár;
- nechajte ho vziať si obľúbenú vec;
- dohodnite krátky telefonát po príchode;
- udržiavajte podobný režim v oboch domácnostiach;
- rozlúčte sa krátko, pokojne a s istotou.
Pomáha veta:
„Rozumiem, že sa ti nechce lúčiť. Teraz pôjdeš k druhému rodičovi a v nedeľu po obede sa uvidíme.“
Pri separačnej úzkosti sa odporúča dieťaťu vysvetliť, čo sa stane, zachovať pokoj a konzistentnosť, neodchádzať bez rozlúčky a nepredlžovať lúčenie. NHS: Separačná úzkosť u detí
Ak dieťa uvádza strach alebo ubližovanie
Berte vážne, ak dieťa hovorí o:
- fyzickom alebo sexuálnom ubližovaní;
- vyhrážkach;
- opakovanom ponižovaní;
- zanedbávaní;
- alkohole alebo drogách;
- nebezpečných ľuďoch či podmienkach;
- silnom strachu z konkrétnej osoby.
Vtedy ho nenúťte situáciu „vydržať“ bez preverenia. Zapíšte si presné slová dieťaťa, dátum a okolnosti, nekonfrontujte ho opakovaným vypytovaním a čo najskôr kontaktujte pediatra, detského psychológa, orgán sociálnoprávnej ochrany detí alebo právnika. Pri bezprostrednom ohrození volajte 112 alebo 158.
Čomu sa vyhnúť
- Nehovorte: „Musíš ísť, lebo tak rozhodol súd.“
- Nehovorte: „Ak tam nechceš ísť, tak nemusíš nikdy.“
- Nekritizujte druhého rodiča pred dieťaťom.
- Nerobte z dieťaťa posla alebo svedka v konflikte.
- Nesľubujte, že kontakt určite zrušíte, ak to nemôžete zabezpečiť.
- Nepoužívajte plač, vinu ani odmeny ako nátlak.
Dieťa nemá niesť rozhodovanie medzi rodičmi. Zároveň však jeho opakovaný alebo silný odpor nemožno ignorovať.
Dohodnite sa s druhým rodičom
Po odovzdaní alebo písomne komunikujte vecne:
„Dnes odmietal odísť a povedal, že sa bojí večerného režimu. Prosím, napíš mi, ako prebiehal večer, či zaspal a čo mu pomohlo.“
Ak sa ukáže, že problémom je režim, únava alebo príliš dlhé odlúčenie, môžete s odborníkom skúsiť dočasne kratšie návštevy, neutrálne miesto odovzdania alebo postupné predlžovanie pobytu.
Ak sa rodičia nevedia dohodnúť, môže pomôcť mediácia, rodičovské poradenstvo alebo detský psychológ. Ak existuje súdne rozhodnutie, jeho zmenu riešte právnou cestou; pri obave o bezpečnosť však vyhľadajte naliehavú odbornú pomoc.
Kedy vyhľadať odborníka
Pomoc vyhľadajte, ak dieťa:
- odmieta odchod opakovane;
- má pred odovzdaním panické reakcie;
- dlhodobo zle spí alebo má nočné mory;
- výrazne sa zhorší v škole;
- vracia sa vystrašené alebo nezvyčajne uzavreté;
- hovorí o ubližovaní alebo nechce zostať samo s konkrétnou osobou.
Najdôležitejšie je kombinovať dve veci: dieťa počúvať a zároveň ho nezaťažovať konfliktom dospelých.
