Opakované kričanie, ponižovanie, zosmiešňovanie, nadávky, vyhrážanie alebo označovanie dieťaťa hanlivými nálepkami môže mať následky ďaleko za hranicou konkrétnej hádky. Výskum ho spája s horším duševným zdravím, nižším sebahodnotením, problémami vo vzťahoch a ťažkosťami s reguláciou emócií. Neznamená to, že jedna nešťastná veta automaticky spôsobí celoživotnú traumu; rozhodujú najmä opakovanosť, intenzita, vek dieťaťa, vzťah k dospelému a to, či príde náprava. Systematický prehľad verbálneho ubližovania deťom
Čo môže zanechať
Sebahodnota a vnútorný hlas
Dieťa môže začať veriť, že je „hlúpe“, „zlé“, „neschopné“ alebo že si lásku musí zaslúžiť. Neskôr sa môže objaviť:
- prehnaná sebakritika;
- hanba a pocit bezcennosti;
- strach z chýb;
- perfekcionizmus;
- potreba neustáleho uisťovania;
- ťažkosti prijať pochvalu.
Výskumy psychického ubližovania v detstve nachádzajú súvislosti s depresiou, úzkosťou, poruchami príjmu potravy, užívaním návykových látok a suicidálnymi myšlienkami v dospelosti. Ide o štatistické súvislosti, nie o istý osud každého človeka. Meta-analýza psychického ubližovania v detstve
Úzkosť a depresívne prežívanie
Dieťa sa môže naučiť byť neustále v strehu a sledovať náladu dospelého, aby predišlo ďalšiemu kriku. Dlhodobý stres môže súvisieť s:
- úzkosťou;
- depresívnou náladou;
- podráždenosťou;
- pocitom beznádeje;
- problémami so spánkom;
- ťažkosťami sústrediť sa;
- výbuchmi hnevu alebo emočným uzatvorením.
Svetová zdravotnícka organizácia uvádza, že psychické ubližovanie a iné formy zlého zaobchádzania s deťmi môžu mať dlhodobé následky na fyzické aj duševné zdravie vrátane úzkosti, depresie a posttraumatických príznakov. WHO – týranie detí
Problémy vo vzťahoch
Ak človek vyrastá v prostredí, kde je blízkosť spojená s ponižovaním alebo nepredvídateľným hnevom, môže mať neskôr problém:
- dôverovať ľuďom;
- hovoriť o svojich potrebách;
- prijímať kritiku;
- nastavovať hranice;
- znášať konflikt bez paniky;
- veriť, že si zaslúži rešpekt.
Niektoré deti sa stiahnu a vyhýbajú sa blízkosti, iné môžu reagovať silnou potrebou uistenia, žiarlivosťou alebo strachom z opustenia.
Správanie a škola
Verbálne ubližovanie sa môže prejaviť aj navonok:
- vzdorom a agresivitou;
- klamaním alebo tajením problémov;
- nízkou sebareguláciou;
- konfliktmi s rovesníkmi;
- zhoršeným prospechom;
- problémami s pozornosťou;
- rezignáciou typu „aj tak to nedokážem“.
U niektorých detí sa prejaví skôr opačný vzorec: sú prehnane poslušné, boja sa hovoriť a snažia sa byť „bezchybné“.
Dôležitý je vzorec, nie jedna veta
Treba rozlišovať medzi:
- jednorazovým skratom, po ktorom sa rodič úprimne ospravedlní a zmení správanie;
- opakovaným ponižovaním, zastrašovaním a označovaním dieťaťa;
- systematickou atmosférou strachu, v ktorej dieťa nevie, kedy príde ďalší výbuch.
Jedna nevydarená poznámka nemusí dieťa poškodiť. Ak sa však podobné slová opakujú, dieťa ich môže začať používať ako vlastný vnútorný hlas.
Čo môže pomôcť
Po konflikte je vhodné urobiť opravu:
„Povedal som, že si neschopný. Nebolo to správne. Nahnevalo ma, čo sa stalo, ale nemal som ťa urážať. Mrzí ma to. Tvoje správanie môžeme riešiť, ale ty nie si neschopný.“
Pomáha, keď rodič:
- pomenuje konkrétne správanie namiesto nálepky;
- ospravedlní sa bez „ale“;
- uzná pocity dieťaťa;
- uistí ho, že za výbuch dospelého nenesie zodpovednosť;
- nastaví hranicu pokojne a jasne;
- dlhodobo vytvára predvídateľné a bezpečné prostredie.
Oprava konfliktu nevymaže všetko okamžite, ale učí dieťa, že vzťah sa dá obnoviť a chyba sa dá napraviť. Pri opakovanom kriku alebo ponižovaní je vhodné vyhľadať detského psychológa, rodinného terapeuta alebo pediatra.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Pomoc je vhodná, ak dieťa dlhšie:
- hovorí, že je zlé alebo nič nezvládne;
- má nočné mory, úzkosť alebo výrazné problémy so spánkom;
- odmieta chodiť do školy;
- sa izoluje;
- má výrazné výbuchy alebo sebapoškodzujúce správanie;
- hovorí o smrti alebo o tom, že nechce žiť;
- bojí sa konkrétneho dospelého;
- opakuje doma ponižujúce správanie voči iným.
Pri bezprostrednom riziku sebapoškodenia alebo ohrozenia volaj tiesňovú linku 112 alebo 155.
Dôležité: následky nie sú nevyhnutné a nie sú „nezvratným osudom“. Bezpečný vzťah, konzistentná starostlivosť, úprimná oprava a odborná pomoc môžu výrazne podporiť zotavenie.
