Niekedy sa môže zdať, akoby sa myseľ nevedela zastaviť. Jedna myšlienka vyvolá ďalšiu, tá ďalšiu otázku, pochybnosť alebo obavu – a človek sa stále vracia na rovnaké miesto. Premýšľa, analyzuje, kontroluje a hľadá istotu, no napriek tomu neprichádza skutočný pocit pokoja.
Pri OCD môže byť tento mechanizmus ešte intenzívnejší. Objaví sa vtieravá alebo nepríjemná myšlienka, ktorá vyvolá úzkosť. Človek sa ju následne snaží vyriešiť – kontrolovaním, premýšľaním, uisťovaním sa, vyhýbaním sa určitej situácii alebo vykonaním určitého rituálu. Na chvíľu sa mu môže uľaviť, ale mozog sa tým zároveň učí, že práve toto správanie prináša úľavu. Myšlienka sa preto môže vracať znova a znova.
Vzniká tak začarovaný kruh:
myšlienka → pochybnosť alebo strach → úzkosť → potreba nájsť istotu → kontrolovanie/premýšľanie/rituál → krátkodobá úľava → ďalšia pochybnosť
Dôležité je pochopiť, že nie každú myšlienku musíme vyriešiť. Myseľ môže vytvárať otázky, na ktoré neexistuje stopercentná odpoveď. Pri OCD sa človek často snaží dosiahnuť úplnú istotu, ktorá však v bežnom živote jednoducho nie je možná.
Pomáha preto postupne meniť vzťah k myšlienkam. Namiesto otázky „Ako sa môžem tejto myšlienky zbaviť?“ môže byť užitočnejšie povedať si:
„Je to len myšlienka. Nemusím ju analyzovať, kontrolovať ani podľa nej konať.“
Cieľom nie je mať hlavu úplne bez nepríjemných myšlienok. Cieľom je naučiť sa, že myšlienka nemusí určovať naše správanie.
A práve vtedy sa začarovaný kruh môže postupne oslabovať – nie tým, že budeme bojovať s každou myšlienkou, ale tým, že jej prestaneme dávať moc riadiť náš život.
