Keď chceme pre svoje dieťa to najlepšie, je úplne prirodzené premýšľať nad tým, koľko sladkostí by malo jesť.
Čokoláda, cukríky, sušienky či zmrzlina však nie sú iba otázkou výživy.
Dôležité je aj to, aký vzťah si dieťa k sladkostiam vytvorí.
Ak sú doma úplne zakázané, môžu začať pôsobiť ako niečo výnimočné, vzácne a veľmi lákavé.
Na druhej strane, ak sú dieťaťu dostupné bez akýchkoľvek hraníc, môžu sa ľahko stať bežnou súčasťou každého dňa.
Kľúčom preto nemusí byť ani úplný zákaz, ani neobmedzená voľnosť.
Môže ním byť rovnováha.
Čo sa stane, keď je sladké úplne zakázané?
Predstavme si dieťa, ktorému rodičia hovoria:
„Čokoláda je zlá.“
„Cukríky nesmieš.“
„Toto sa u nás neje.“
Dieťa však potom príde na oslavu, k starým rodičom alebo k spolužiakovi a zrazu sa pred ním objaví stôl plný sladkostí.
Ak boli dovtedy prezentované ako niečo zakázané, môže byť veľmi ťažké ich ignorovať.
Nie preto, že by dieťa nemalo vôľu.
Ale preto, že zakázané veci môžu pôsobiť ešte príťažlivejšie.
Zákaz nemusí naučiť dieťa sebaregulácii
Ak rodič vždy rozhoduje:
„Toto môžeš.“
„Toto nesmieš.“
dieťa sa nemusí naučiť rozpoznávať vlastnú chuť, hlad a sýtosť.
Keď raz získa úplnú voľnosť, môže mať problém odhadnúť, koľko mu stačí.
Preto je užitočné, aby dieťa postupne získavalo skúsenosť, že sladké jedlo môže existovať bez toho, aby nad ním stratilo kontrolu.
To však neznamená „jedz, koľko chceš“
Zdravý vzťah k sladkostiam neznamená, že dieťaťu necháme celý deň voľný prístup k cukríkom.
Rodič stále nastavuje hranice.
Môže rozhodovať o tom, aké potraviny sú doma bežne dostupné, kedy sa jedáva a aké jedlá sa ponúkajú.
Dieťa však môže postupne získavať priestor učiť sa, čo mu chutí a kedy má dosť.
Hranice preto môžu existovať bez zákazov a strašenia.
Sladkosť nemusí byť odmena
Veľký rozdiel môže urobiť aj spôsob, akým sladkosti používame.
Ak dieťa počúva:
„Keď budeš poslúchať, dostaneš čokoládu.“
„Ak zješ zeleninu, môžeš si dať dezert.“
sladkosť sa môže stať symbolom odmeny.
Dieťa sa tak môže naučiť, že sladké je niečo mimoriadne hodnotné, čo si treba zaslúžiť.
Oveľa prirodzenejšie môže byť ponúknuť sladkosť bez toho, aby bola podmienená dobrým správaním.
Ani zdravé jedlo nemusí byť trest
Rovnako nie je potrebné hovoriť:
„Najprv musíš zjesť všetku zeleninu a potom dostaneš koláč.“
Tak vzniká dojem, že zelenina je nepríjemná povinnosť a sladkosť je skutočná odmena.
Namiesto toho môžeme jednotlivé potraviny vnímať neutrálnejšie.
Jedlo nemusí byť odmena ani trest.
Ako teda nastaviť zdravé hranice?
Môžeme napríklad povedať:
„Sladké si dnes môžeme dať po obede.“
„Vyber si jednu z týchto možností.“
„Dnes už sme sladké mali, zajtra si môžeme dať znova.“
Takéto pravidlá nie sú trestom.
Sú jednoducho súčasťou rodinného režimu.
Dieťa zároveň dostáva jasnú informáciu:
Sladkosti sú dovolené, ale nie sú dostupné neobmedzene a nie sú základom nášho jedálnička.
Dôležité je aj to, ako o sladkostiach hovoríme
Slová ako:
„zlé jedlo“
„zakázané jedlo“
„hriech“
„toľko cukru, to je hrozné“
môžu v dieťati vytvárať zbytočný pocit viny.
Skúsme namiesto toho používať jednoduchší jazyk:
„Je to sladká pochúťka.“
„Dávame si ju skôr občas.“
„Naše telo potrebuje aj iné potraviny.“
Tak dieťa získava informáciu bez strachu a hanby.
A čo keď dieťa zje príliš veľa?
Môže sa to stať.
Najmä ak má sladkostí zrazu viac než zvyčajne.
Nie je potrebné reagovať trestom alebo výčitkou:
„Vidíš, preto ti sladkosti nemôžeme dávať!“
Oveľa užitočnejšie môže byť zostať pokojný a pokračovať v bežnom režime.
Jedno prejedanie sladkosťami neznamená, že dieťa si vytvorilo nezdravý vzťah k jedlu.
Vzťah k jedlu sa vytvára postupne, rokmi.
Veľmi dôležitý je príklad rodiča
Dieťa sleduje aj to, ako sa k sladkostiam správame my.
Ak rodič hovorí:
„Ja už koláč nemôžem, musím si dávať pozor,“
alebo sa po sladkom jedle cíti previnilo, dieťa môže začať vnímať sladkosti ako niečo, za čo sa treba hanbiť.
Ak však vidí, že rodič si občas dá koláč, vychutná si ho a potom pokračuje v bežnom jedálničku, učí sa úplne inú lekciu.
Jedlo môže prinášať potešenie a zároveň nemusí byť stredobodom života.
Čo môže byť zdravším cieľom?
Nie:
„Moje dieťa nesmie jesť sladkosti.“
Ale skôr:
„Chcem, aby moje dieťa vedelo, že sladkosti sú iba jednou časťou pestrého jedálnička.“
Aby sa nebálo sladkého.
Aby ho nepotrebovalo ako odmenu.
Aby nemalo pocit, že musí zjesť všetko, čo vidí, pretože zajtra mu to už nikto nedovolí.
Aby postupne dokázalo vnímať sladkosť ako jedlo, nie ako zakázaný poklad.
Zdravý vzťah neznamená absenciu pravidiel
Dieťa nepotrebuje úplnú slobodu pri výbere jedla.
Potrebuje bezpečné hranice, pravidelnosť a pokojné prostredie.
Rodič môže povedať:
„Sladkosť si dáme, ale nie namiesto obeda.“
„Môžeš si vybrať jednu.“
„Nemusíš dojesť všetko.“
„Sladké nie je odmena za to, že si bol dobrý.“
Tak sa dieťa učí nielen čo jesť, ale aj ako sa k jedlu správať.
Možno teda nejde o otázku „zakázať alebo dovoliť“
Oveľa dôležitejšia otázka môže znieť:
„Aký vzťah chcem, aby si moje dieťa vytvorilo k sladkostiam, keď raz nebude pod mojou kontrolou?“
Ak chceme, aby sa vedelo rozhodovať samostatne, potrebuje si túto schopnosť postupne vybudovať už teraz.
Nie cez zákaz.
Nie cez neobmedzenú dostupnosť.
Ale cez príklad, primerané hranice, pokojný prístup a skúsenosť, že sladké nie je ani nepriateľ, ani odmena.
Cieľom nie je vychovať dieťa, ktoré nikdy neje sladkosti.
Cieľom je vychovať dieťa, ktoré ich dokáže zaradiť do svojho života bez strachu, výčitiek a pocitu, že musí zjesť všetko naraz, kým mu to niekto opäť zakáže.
