Úzkosť z odovzdávania býva najväčšia tesne pred odchodom alebo krátko po ňom. Dieťaťu najviac pomáha predvídateľný priebeh, krátke a isté rozlúčenie a vedomie, že obaja rodičia situáciu zvládajú pokojne. Pri separačnej úzkosti sa odporúča krátky a predvídateľný rozlučkový rituál, informovať dieťa, čo sa stane a kedy sa vrátite, a nevracať sa po rozlúčení. NHS: Separačná úzkosť
Pripravte dieťa vopred
Nenechávajte prechod na poslednú chvíľu. Deň alebo dva vopred povedzte:
„Vo štvrtok po škole pôjdeš k otcovi. Vrátiš sa v nedeľu po obede. V stredu si pripravíme veci, ktoré si vezmeš.“
Používajte konkrétne časové ukazovatele primerané veku:
- „po škole“;
- „po dvoch spánkoch“;
- „v piatok po raňajkách“;
- „v nedeľu večer“.
Kalendár s farbami alebo obrázkami pomôže menším deťom vidieť, kde budú a kedy sa uvidíte.
Vytvorte krátky rozlučkový rituál
Rozlúčenie by malo trvať len pár minút. Môže vyzerať takto:
- Objatie.
- Rovnaká veta: „Uvidíme sa v nedeľu po obede.“
- Pripomienka: „Budeš v bezpečí.“
- Pokojné odídenie.
Neskrývajte sa a neodchádzajte bez rozlúčky. Aj keď dieťa plače, krátke a isté rozlúčenie mu dáva viac istoty než dlhé vracanie sa a predlžovanie lúčenia. NHS Fife: Separačná úzkosť
Dajte dieťaťu „prechodný“ predmet
Obľúbená plyšová hračka, deka, fotografia alebo malý predmet môže dieťaťu pomôcť cítiť sa bezpečne v oboch domácnostiach. U malých detí môže pomôcť aj vec s vôňou rodiča, napríklad šatka alebo tričko. NHS: Separačná úzkosť u bábätiek a batoliat
Nemusí ísť o veľký batoh. Stačí jedna vec, ktorú dieťa pozná a ktorá mu pripomína, že aj keď sú rodičia oddelene, vzťah s nimi pokračuje.
Zjednodušte odovzdávanie
Ak je samotný moment náročný, skúste:
- odovzdávanie pri škole alebo krúžku;
- neutrálne verejné miesto;
- kratší čas spolu rodičov;
- rovnaký čas a miesto;
- krátku správu namiesto dlhého rozhovoru;
- prípadne pomoc tretej dôveryhodnej osoby.
Pri odovzdávaní hovorte len o dieťati a jeho potrebných informáciách. Hádky, výčitky a rozhovory o rozchode riešte mimo prítomnosti dieťaťa.
Pomôžte dieťaťu pomenovať pocity
Namiesto „Nič sa nedeje, neboj sa“ skúste:
„Vidím, že je ti smutno a bojíš sa odísť. Je v poriadku, že to tak cítiš. Zvládneš to a v nedeľu sa uvidíme.“
Môžete sa pýtať:
- „Čo je na odchode najťažšie?“
- „Čo by ti pomohlo?“
- „Chcel by si vziať so sebou niečo, čo ti pomáha?“
Nevypytujte sa na druhého rodiča a nepodporujte pocit, že musí vybrať stranu.
Vytvorte podobný rytmus v oboch domácnostiach
Dieťaťu prospieva, keď sú v oboch domácnostiach podobné základné veci:
- čas večere a spánku;
- večerný rituál;
- pravidlá pre obrazovky;
- príprava do školy;
- miesto na veci;
- spôsob telefonátu s druhým rodičom.
Nemusia byť domácnosti úplne rovnaké. Dôležitá je predvídateľnosť a pokojný prechod.
Nacvičujte prechody postupne
Ak je úzkosť silná, môže pomôcť začať kratšími a jednoduchšími prechodmi a postupne ich predlžovať. Napríklad krátka návšteva, potom popoludnie, potom noc a potom víkend. Postupné zvyšovanie času odlúčenia a postupné zaraďovanie menej známych situácií patria medzi odporúčané spôsoby zvládania separačnej úzkosti. NHS: Separačná úzkosť
Po prechode sledujte, ako sa dieťa má
Niektorý plač alebo podráždenosť po odovzdaní je bežná. Ak však dieťa:
- plače dlho a nedokáže sa upokojiť;
- má problémy so spánkom alebo nočné mory;
- odmieta školu;
- má opakované fyzické ťažkosti bez zjavnej príčiny;
- hovorí o strachu, ubližovaní alebo nebezpečí;
- sa výrazne mení v správaní,
vyhľadajte pediatra, školského psychológa alebo detského psychológa. Ak má dieťa dlhodobú úzkosť, rozhovor o jeho obavách a odborná pomoc sú vhodné skôr než čakanie, či si to „samo prejde“. NHS: Úzkostné poruchy u detí