Ako pomôcť dieťaťom prekonať úzkosť z prechodu medzi rodičmi

Úzkosť z odovzdávania býva najväčšia tesne pred odchodom alebo krátko po ňom. Dieťaťu najviac pomáha predvídateľný priebeh, krátke a isté rozlúčenie a vedomie, že obaja rodičia situáciu zvládajú pokojne. Pri separačnej úzkosti sa odporúča krátky a predvídateľný rozlučkový rituál, informovať dieťa, čo sa stane a kedy sa vrátite, a nevracať sa po rozlúčení. NHS: Separačná úzkosť

Pripravte dieťa vopred

Nenechávajte prechod na poslednú chvíľu. Deň alebo dva vopred povedzte:

„Vo štvrtok po škole pôjdeš k otcovi. Vrátiš sa v nedeľu po obede. V stredu si pripravíme veci, ktoré si vezmeš.“

Používajte konkrétne časové ukazovatele primerané veku:

  • „po škole“;
  • „po dvoch spánkoch“;
  • „v piatok po raňajkách“;
  • „v nedeľu večer“.

Kalendár s farbami alebo obrázkami pomôže menším deťom vidieť, kde budú a kedy sa uvidíte.

Vytvorte krátky rozlučkový rituál

Rozlúčenie by malo trvať len pár minút. Môže vyzerať takto:

  1. Objatie.
  2. Rovnaká veta: „Uvidíme sa v nedeľu po obede.“
  3. Pripomienka: „Budeš v bezpečí.“
  4. Pokojné odídenie.

Neskrývajte sa a neodchádzajte bez rozlúčky. Aj keď dieťa plače, krátke a isté rozlúčenie mu dáva viac istoty než dlhé vracanie sa a predlžovanie lúčenia. NHS Fife: Separačná úzkosť

Dajte dieťaťu „prechodný“ predmet

Obľúbená plyšová hračka, deka, fotografia alebo malý predmet môže dieťaťu pomôcť cítiť sa bezpečne v oboch domácnostiach. U malých detí môže pomôcť aj vec s vôňou rodiča, napríklad šatka alebo tričko. NHS: Separačná úzkosť u bábätiek a batoliat

Nemusí ísť o veľký batoh. Stačí jedna vec, ktorú dieťa pozná a ktorá mu pripomína, že aj keď sú rodičia oddelene, vzťah s nimi pokračuje.

Zjednodušte odovzdávanie

Ak je samotný moment náročný, skúste:

  • odovzdávanie pri škole alebo krúžku;
  • neutrálne verejné miesto;
  • kratší čas spolu rodičov;
  • rovnaký čas a miesto;
  • krátku správu namiesto dlhého rozhovoru;
  • prípadne pomoc tretej dôveryhodnej osoby.

Pri odovzdávaní hovorte len o dieťati a jeho potrebných informáciách. Hádky, výčitky a rozhovory o rozchode riešte mimo prítomnosti dieťaťa.

Pomôžte dieťaťu pomenovať pocity

Namiesto „Nič sa nedeje, neboj sa“ skúste:

„Vidím, že je ti smutno a bojíš sa odísť. Je v poriadku, že to tak cítiš. Zvládneš to a v nedeľu sa uvidíme.“

Môžete sa pýtať:

  • „Čo je na odchode najťažšie?“
  • „Čo by ti pomohlo?“
  • „Chcel by si vziať so sebou niečo, čo ti pomáha?“

Nevypytujte sa na druhého rodiča a nepodporujte pocit, že musí vybrať stranu.

Vytvorte podobný rytmus v oboch domácnostiach

Dieťaťu prospieva, keď sú v oboch domácnostiach podobné základné veci:

  • čas večere a spánku;
  • večerný rituál;
  • pravidlá pre obrazovky;
  • príprava do školy;
  • miesto na veci;
  • spôsob telefonátu s druhým rodičom.

Nemusia byť domácnosti úplne rovnaké. Dôležitá je predvídateľnosť a pokojný prechod.

Nacvičujte prechody postupne

Ak je úzkosť silná, môže pomôcť začať kratšími a jednoduchšími prechodmi a postupne ich predlžovať. Napríklad krátka návšteva, potom popoludnie, potom noc a potom víkend. Postupné zvyšovanie času odlúčenia a postupné zaraďovanie menej známych situácií patria medzi odporúčané spôsoby zvládania separačnej úzkosti. NHS: Separačná úzkosť

Po prechode sledujte, ako sa dieťa má

Niektorý plač alebo podráždenosť po odovzdaní je bežná. Ak však dieťa:

  • plače dlho a nedokáže sa upokojiť;
  • má problémy so spánkom alebo nočné mory;
  • odmieta školu;
  • má opakované fyzické ťažkosti bez zjavnej príčiny;
  • hovorí o strachu, ubližovaní alebo nebezpečí;
  • sa výrazne mení v správaní,

vyhľadajte pediatra, školského psychológa alebo detského psychológa. Ak má dieťa dlhodobú úzkosť, rozhovor o jeho obavách a odborná pomoc sú vhodné skôr než čakanie, či si to „samo prejde“. NHS: Úzkostné poruchy u detí

Podobné články