Bežný strach je prirodzená reakcia na konkrétnu situáciu — napríklad búrku, odlúčenie, psa alebo prvý deň v škole. Zvyčajne je primeraný veku, po upokojení postupne slabne a nebráni dieťaťu v každodennom fungovaní. Úzkosť je podozrivejšia vtedy, keď je veľmi silná, trvá dlho, zhoršuje sa alebo dieťaťu bráni robiť veci, ktoré potrebuje či chce robiť. AACAP
Ako vyzerá bežný strach
Pri bežnom strachu dieťa často:
- vie pomenovať, čoho sa bojí;
- po uistení a podpore sa postupne upokojí;
- dokáže sa k situácii vrátiť;
- naďalej sa hrá, chodí do školy a stretáva s kamarátmi;
- strach sa časom zmierňuje alebo mení podľa vývinového obdobia.
Napríklad malé dieťa sa môže báť tmy, ale s nočným svetlom a podporou rodiča zaspí. Dieťa môže mať obavy z testu, no po jeho skončení sa vráti k bežným aktivitám.
Kedy je strach skôr úzkosťou
Pozornosť si zaslúži najmä strach, ktorý:
- je neprimerane silný vzhľadom na situáciu;
- pretrváva týždne alebo sa postupne zhoršuje;
- objavuje sa aj vtedy, keď nehrozí skutočné nebezpečenstvo;
- dieťa nevie zastaviť ani po uistení;
- vedie k vyhýbaniu sa škole, kamarátom, cestovaniu alebo bežným činnostiam;
- narúša spánok, jedenie alebo sústredenie;
- vyvoláva opakované bolesti brucha, hlavy, nevoľnosť či búšenie srdca;
- vyžaduje neustále uisťovanie rodiča.
NHS uvádza ako varovné signály aj plačlivosť, podráždenosť, priľnavosť k rodičovi, problémy so spánkom, časté negatívne myšlienky a vyhýbanie sa škole alebo sociálnym situáciám. NHS
Rozdiel v každodennom fungovaní
| Bežný strach | Úzkosť |
|---|---|
| Má konkrétny spúšťač | Môže sa objavovať aj bez jasného nebezpečenstva |
| Postupne slabne | Pretrváva alebo sa zhoršuje |
| Dieťa sa po podpore zapojí | Dieťa sa situácii vyhýba |
| Nezasahuje výrazne do života | Ovplyvňuje školu, spánok, vzťahy alebo hru |
| Je primeraný veku | Je neprimerane intenzívny alebo dlhý |
| Dieťa dokáže pokračovať v činnosti | Dieťa nedokáže robiť bežné veci |
Telesné prejavy
Úzkosť sa nemusí prejavovať iba vetou „Bojím sa“. U detí sa môže prejaviť aj telesne:
- opakovanými bolesťami brucha alebo hlavy;
- nevoľnosťou;
- zrýchleným dýchaním alebo búšením srdca;
- trasom a potením;
- napätím a nepokojom;
- problémami so zaspávaním;
- častým chodením na toaletu;
- zmenou chuti do jedla.
Pred vyvodením psychologickej príčiny treba nové alebo výrazné telesné príznaky prebrať s pediatrom, pretože môžu mať aj inú zdravotnú príčinu.
Ako reagovať doma
Pomáha:
- pokojne uznať pocit: „Vidím, že sa bojíš“;
- nebagatelizovať ho vetou „Nemáš sa čoho báť“;
- hovoriť o konkrétnom ďalšom kroku;
- učiť pomalé dýchanie a krátke upokojenie;
- zachovať primeranú rutinu;
- podporovať postupný návrat k obávanej činnosti;
- neumožniť, aby vyhýbanie sa trvalo bez hraníc.
Nadmerné uisťovanie môže krátkodobo pomôcť, ale ak musí rodič odpovedať na tú istú otázku desiatkykrát, môže sa vytvoriť cyklus závislosti od uistenia. Lepšie je povedať: „Už sme si odpovedali. Skús teraz použiť svoj plán na zvládnutie obavy.“
Kedy vyhľadať odborníka
Porozprávajte sa s pediatrom, detským psychológom alebo psychiatrom, ak úzkosť trvá niekoľko týždňov, zhoršuje sa alebo zasahuje do školy, rodinného života, spánku či priateľstiev. NIMH odporúča vyhľadať pomoc aj vtedy, keď emócie alebo správanie spôsobujú dieťaťu či rodine výrazný stres alebo narúšajú fungovanie. NIMH
Ak dieťa hovorí o tom, že nechce žiť alebo si chce ublížiť, treba vyhľadať okamžitú pomoc a nenechať ho samé; v akútnej situácii volajte 112.
Jednoduché pravidlo: Bežný strach dieťa vystraší, ale časom mu dovolí pokračovať v živote. Úzkosť ho začne riadiť a zužovať jeho svet.
