Hyperbarická oxygenoterapia (HBOT) je liečebná metóda, pri ktorej človek dýcha takmer čistý kyslík v špeciálnej tlakovej komore. Tlak v komore je vyšší než bežný atmosférický tlak, čo umožňuje rozpustiť väčšie množstvo kyslíka v krvi a tkanivách.
🫁 Ako to funguje?
Za normálnych okolností kyslík prenášajú najmä červené krvinky. Pri HBOT sa vďaka zvýšenému tlaku dostáva viac kyslíka aj do krvnej plazmy, a tým sa môže zvýšiť jeho dostupnosť pre tkanivá.
Jedno sedenie zvyčajne prebieha takto:
- Človek si ľahne alebo sadne do hyperbarickej komory.
- Komora sa postupne natlakuje.
- Počas liečby pacient dýcha kyslík podľa nastaveného protokolu.
- Po skončení sa tlak postupne znižuje.
Samotné sedenie môže trvať približne 60–120 minút, podľa indikácie a použitého protokolu.
🏥 Na čo sa používa?
Hyperbarická oxygenoterapia má konkrétne medicínske indikácie. Používa sa napríklad pri:
- dekompresnej chorobe u potápačov,
- otrave oxidom uhoľnatým,
- niektorých komplikovaných alebo zle sa hojacich ranách,
- poškodení tkanív po ožarovaní,
- určitých závažných infekciách,
- vybraných akútnych ischemických stavoch a ďalších stavoch podľa medicínskych odporúčaní.
Nie je to univerzálna liečba na všetky ochorenia. Pri niektorých ochoreniach alebo vývinových ťažkostiach sa HBOT ponúka aj mimo štandardných indikácií, ale dôkazy o jej účinnosti sa medzi jednotlivými diagnózami výrazne líšia.
⚠️ Má aj riziká?
Áno. Najčastejšie môže človek pociťovať tlak alebo bolesť v ušiach a dutinách, podobne ako pri vzlete a pristávaní v lietadle. Menej často sa môžu objaviť ďalšie komplikácie súvisiace s vysokým tlakom alebo vysokou koncentráciou kyslíka.
Preto by mala byť HBOT vykonávaná pod lekárskym dohľadom a po zhodnotení vhodnosti liečby pre konkrétneho človeka.
Jednoducho povedané:
Hyperbarická oxygenoterapia = liečba kyslíkom pod zvýšeným tlakom.
Ak sa pýtaš na HBOT v súvislosti s deťmi, autizmom, ADHD, oneskoreným vývinom alebo učením, môžem vysvetliť aj čo sa pri týchto stavoch o jej účinnosti skutočne vie a čo je skôr marketingové tvrdenie.
