Čo sa dieťa hádzaním snaží povedať?

Keď malé dieťa hodí hračku na zem, odhodí lyžičku zo stoličky alebo zahodí jedlo, rodičia si často kladú otázku: Prečo to robí? Čo mi tým chce povedať? Hoci sa takéto správanie môže zdať náhodné alebo provokatívne, vo väčšine prípadov je pre dieťa formou komunikácie.

Najmä dojčatá a batoľatá ešte nedokážu svoje potreby, pocity ani zvedavosť vyjadriť slovami. Preto využívajú pohyb, mimiku, plač a rôzne formy správania. Hádzanie predmetov je jednou z nich.

„Pozri sa na mňa.“

Jedným z najčastejších dôvodov je snaha získať pozornosť rodiča. Dieťa zisťuje, že keď hodí predmet na zem, dospelý sa otočí, prihovorí sa mu alebo predmet zdvihne.

Neznamená to, že chce rodiča nahnevať. Skôr objavuje, že jeho správanie dokáže vyvolať reakciu.

Pozornosť rodiča je pre malé dieťa veľmi dôležitá a prirodzene ju vyhľadáva.

„Skúmam, ako funguje svet.“

Pre dieťa je každé hodenie malým experimentom.

Sleduje napríklad:

čo sa stane po dopade,
aký zvuk predmet vydá,
či sa odrazí alebo zostane ležať,
ako ďaleko doletí,
čo sa stane potom.

Takýmto spôsobom si vytvára základné poznatky o fungovaní sveta.

„Skúšam, čo dokážem.“

Hádzanie pomáha dieťaťu objavovať vlastné schopnosti.

Pri každom pokuse zisťuje:

akú silu dokáže vyvinúť,
ako ovláda svoje ruky,
ako presne vie trafiť cieľ,
čo všetko zvládne samo.

Tieto skúsenosti podporujú jeho sebadôveru aj motorický vývin.

„Som nahnevaný.“

Keď sú batoľatá nahnevané alebo frustrované, často ešte nevedia svoje pocity vyjadriť slovami.

Namiesto vety „Nepáči sa mi to“ môžu:

hodiť hračku,
odhodiť lyžičku,
zhodiť pohár,
odstrčiť predmet.

Takéto správanie býva prejavom silných emócií, nie úmyslu urobiť niečo zlé.

„Som unavený alebo hladný.“

Niekedy hádzanie vôbec nesúvisí s hračkami. Dieťa môže odhodiť jedlo alebo pohár jednoducho preto, že je unavené, presýtené alebo už nechce pokračovať v jedle.

Pre rodiča môže byť hádzanie signálom, že dieťa potrebuje prestávku alebo že už má dosť.

„Neviem ti to ešte povedať slovami.“

Rozvoj reči prebieha postupne. Kým sa dieťa naučí pomenovať svoje potreby, využíva správanie ako spôsob komunikácie.

Hádzanie môže znamenať:

„Nechcem to.“
„Chcem niečo iné.“
„Pomôž mi.“
„Som nespokojný.“
„Už ma to nebaví.“

Nie vždy je jednoduché zistiť presný význam, preto je dôležité sledovať aj okolnosti, v ktorých sa správanie objavuje.

„Skúšam pravidlá.“

Okolo druhého roku života deti začínajú lepšie chápať, že existujú pravidlá. Zároveň skúšajú, kde sú ich hranice.

Keď hodia predmet na zem, sledujú:

ako rodič zareaguje,
či bude pravidlo platiť vždy,
či všetci dospelí reagujú rovnako.

Takto sa učia, čo je dovolené a čo nie.

Ako by mali rodičia reagovať?

Najlepšie je spojiť pochopenie s jasnými hranicami.

Pomáha:

zachovať pokoj,
pokúsiť sa pochopiť dôvod správania,
pomenovať emócie dieťaťa,
vysvetliť jednoduché pravidlá,
ponúknuť vhodnú alternatívu na hádzanie.

Takýto prístup podporuje nielen správne správanie, ale aj rozvoj komunikácie a zvládania emócií.

Každé dieťa komunikuje trochu inak

Niektoré deti hádžu predmety často, iné len výnimočne. Záleží na ich temperamente, veku, komunikačných schopnostiach aj aktuálnej situácii.

Dôležité je sledovať opakujúce sa súvislosti. Rodičia si časom často všimnú, že dieťa hádže predmety najmä v určitých situáciách – napríklad pri únave, hlade alebo počas náročných zmien v dennom režime.

Záver

Hádzanie predmetov je pre malé dieťa viac než obyčajná hra. Je to spôsob objavovania sveta, rozvíjania pohybových schopností aj forma komunikácie. Dieťa sa tým môže snažiť povedať, že potrebuje pozornosť, skúma nové veci, prežíva silné emócie alebo ešte nevie svoje potreby vyjadriť slovami.

Ak rodičia dokážu za týmto správaním rozpoznať jeho možný význam a zároveň pokojne nastavovať hranice, pomáhajú dieťaťu rozvíjať nielen motoriku, ale aj schopnosť komunikovať a zvládať emócie. Vo väčšine prípadov ide o prirodzenú etapu vývoja, ktorá s pribúdajúcim vekom postupne ustupuje.