Neustále prispôsobovanie sa pravidlám pri striedavej starostlivosti

Striedavá starostlivosť môže dieťaťu priniesť blízky vzťah s oboma rodičmi. Zároveň však znamená, že pravidelne prechádza medzi dvoma domácnosťami, dvoma režimami a niekedy aj dvoma odlišnými spôsobmi fungovania.

Pre dospelého môže byť rozdiel medzi domácnosťami iba otázkou štýlu.

Pre dieťa môže byť niekedy únavné neustále premýšľať:

„Ako to funguje tu?“

Dve domácnosti, dva svety pravidiel

U mamy možno platí:

„Najskôr úlohy, potom tablet.“

U otca:

„Najskôr sa môžeš hrať a úlohy spravíme večer.“

U jedného rodiča sa chodí spať o ôsmej.

U druhého o deviatej.

V jednej domácnosti sa vyžaduje uprataná izba.

V druhej sa na to kladie menší dôraz.

Samotná rozdielnosť nemusí byť problém.

Deti sa dokážu naučiť, že rôzne prostredia majú rôzne pravidlá.

Náročné to však môže byť vtedy, keď sa od dieťaťa očakáva, že bude neustále prepínať medzi úplne odlišnými systémami alebo keď sa pravidlá používajú ako nástroj konfliktu medzi rodičmi.

Dieťa sa môže cítiť, akoby muselo stále „nastavovať správny režim“

Pri každom presune môže potrebovať chvíľu, aby sa prispôsobilo.

Jeden deň má inú večierku, druhý deň iný režim rána.

Inak sa organizujú školské povinnosti.

Inak vyzerá voľný čas.

Inak sa rieši jedlo, hygiena či používanie obrazoviek.

Dospelý to môže vnímať ako maličkosti.

Pre dieťa môže byť množstvo drobných zmien vyčerpávajúce, najmä ak je citlivejšie na zmeny alebo už samotné striedanie domácností prežíva náročne.

Nie každé pravidlo musí byť rovnaké

Je dôležité rozlíšiť odlišnosť od chaosu.

Nie je potrebné, aby obaja rodičia nastavili domácnosť úplne identicky.

Dieťa môže mať v každej domácnosti trochu iné zvyklosti.

Zmysluplné je však snažiť sa o spoločný základ pri veciach, ktoré výrazne ovplyvňujú jeho pocit bezpečia:

  • spánok,
  • škola a príprava do školy,
  • zdravotná starostlivosť,
  • bezpečnosť,
  • základné hranice,
  • dôležité povinnosti.

Nie preto, aby rodičia dokázali, kto vychováva „správnejšie“.

Ale preto, aby dieťa nemuselo byť tým, kto sa neustále prispôsobuje konfliktu dospelých.

Najväčší problém môže byť neistota

Predstavme si dieťa, ktoré nevie, čo ho po príchode čaká.

„Môžem si teraz pozrieť rozprávku?“

„Musím si najskôr spraviť úlohy?“

„Môžem ísť von?“

„Kedy sa ide spať?“

Ak sa pravidlá často menia alebo nie sú jasné, dieťa môže skúšať hranice viac než obvykle.

Nie nevyhnutne preto, že je neposlušné.

Možno sa jednoducho snaží zistiť:

„Ako to dnes funguje?“

Prechody medzi domácnosťami si vyžadujú čas

Niektoré deti po príchode od druhého rodiča pôsobia podráždene, unavene alebo neposlušne.

Môže to byť prechodom samotným.

Nemusí ísť o dôkaz, že sa im v druhej domácnosti nepáčilo.

Dieťa môže byť jednoducho unavené z presunu, lúčenia a zmeny prostredia.

Preto môže pomôcť, ak po príchode nemusí okamžite plniť veľké množstvo požiadaviek.

Niekedy potrebuje najskôr:

„Vitaj doma. Daj si veci a chvíľu si oddýchni.“

Pozor na porovnávanie

Jedna z najväčších záťaží vzniká vtedy, keď sa rozdiely medzi domácnosťami stanú predmetom hodnotenia.

„U nás to funguje lepšie.“

„U otca môžeš všetko.“

„Mama ti to nedovolí.“

„U nás sa musíš správať slušne.“

Dieťa sa potom môže cítiť, akoby muselo rozhodovať, ktorá domácnosť je správna.

Nemusí.

Môže si užívať rozdielnosti bez toho, aby ich hodnotilo.

Dieťa nemusí byť poslom medzi rodičmi

Ak chceme vedieť, aké pravidlá má druhý rodič, ideálne je komunikovať priamo s ním.

Nie:

„Čo ti zase dovolil otec?“

Alebo:

„Čo vám mama povedala, že musíte robiť?“

Dieťa by nemalo mať pocit, že musí jedného rodiča informovať o tom, čo robí druhý.

Takéto situácie môžu vytvárať konflikt lojality.

Pomáha spoločný základ

Rodičia nemusia mať rovnaký štýl výchovy.

Môžu si však skúsiť dohodnúť niekoľko základných pravidiel.

Napríklad:

Škola: úlohy a dôležité povinnosti sa plnia v oboch domácnostiach.

Spánok: približne podobný čas počas školského týždňa.

Obrazovky: jasne dohodnuté hranice.

Bezpečnosť: rovnaké základné pravidlá.

Komunikácia: dieťa nemusí prenášať odkazy medzi rodičmi.

Čím menej základných vecí musí dieťa zakaždým nanovo zisťovať, tým jednoduchšie sa mu orientuje.

A čo ak sa rodičia nedokážu dohodnúť?

Nie vždy je možné vytvoriť ideálnu zhodu.

Ak medzi rodičmi pretrváva konflikt, môže byť užitočnejšie sústrediť sa na to, čo každý z nich dokáže ovplyvniť vo svojej domácnosti.

Môžeme si povedať:

„Nemusím riadiť druhú domácnosť. Môžem však vytvoriť bezpečný a predvídateľný priestor u nás.“

Dieťa tak nemusí byť uprostred neustáleho presviedčania dospelých.

Môžeme dieťaťu pomôcť aj otázkami

Namiesto hodnotenia môžeme zisťovať, ako sa cíti:

„Čo je pre teba pri presunoch najťažšie?“

„Čo ti pomáha, keď prídeš k nám?“

„Je niečo, v čom by si potreboval viac istoty?“

„Ktoré pravidlo sa ti najťažšie pamätá?“

Odpovede môžu odhaliť problém, ktorý dospelý vôbec nevníma.

Kedy už môže byť prispôsobovanie príliš veľké?

Pozornosť si zaslúži situácia, keď dieťa dlhodobo vykazuje výrazné známky stresu – napríklad opakované problémy so spánkom, výraznú úzkosť, časté bolesti brucha či hlavy bez jasnej príčiny, výrazné zhoršenie fungovania v škole alebo silný odpor k samotným prechodom.

V takom prípade je dobré situáciu riešiť citlivo a podľa potreby vyhľadať odbornú pomoc.

Nejde o to hľadať vinníka.

Ide o to zistiť, čo dieťa potrebuje, aby sa cítilo bezpečnejšie.

Nemusíme vytvoriť dva rovnaké domovy

Cieľom nie je, aby dieťa žilo v dvoch identických domácnostiach.

Cieľom je, aby v oboch vedelo:

„Viem, čo môžem očakávať.“

„Som tu v bezpečí.“

„Nemusím si vyberať medzi rodičmi.“

„Nemusím riešiť ich nezhody.“

A predovšetkým:

„Aj keď sa presúvam medzi dvoma domácnosťami, stále mám svoje miesto v oboch.“

Záver

Striedavá starostlivosť prináša prirodzené zmeny. Dieťa sa bude musieť prispôsobovať a časť tejto flexibility je úplne normálna.

Nemusíme mu však pridávať ďalšiu záťaž tým, že z každej domácnosti urobíme úplne iný svet.

Nemusíme mať rovnaké pravidlá. Potrebujeme však vytvoriť dostatok istoty, aby dieťa nemuselo zakaždým začínať od nuly.

Preto môže byť užitočnejšia otázka než:

„Ktoré pravidlá sú správne?“

táto:

„Čo môžeme urobiť, aby sa naše dieťa cítilo bezpečne v oboch domácnostiach?“

Práve pocit bezpečia je totiž pravidlom, ktoré by malo byť spoločné vždy.

Podobné články