Pri striedavej starostlivosti sa často objavuje otázka, či je pre dieťa lepšia stabilita jedného prostredia, alebo pravidelné striedanie dvoch domácností.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že dieťa potrebuje predovšetkým jedno stále miesto. V skutočnosti však stabilita neznamená iba jednu adresu.
Dieťa môže mať dva domovy a napriek tomu sa cítiť stabilne.
Rozhodujúce je najmä to, ako predvídateľne, bezpečne a pokojne jeho svet funguje.
Čo vlastne znamená stabilita?
Stabilita nie je iba:
„Dieťa spí stále v jednej posteli.“
Je to aj pocit:
„Viem, čo ma čaká.“
„Dospelí sa o mňa postarajú.“
„Moje potreby sa nemenia podľa toho, v ktorej domácnosti som.“
„Nemusím sa báť, čo bude zajtra.“
Stabilitu vytvárajú vzťahy, pravidelnosť, predvídateľnosť a bezpečie.
Preto môže byť stabilný aj život medzi dvoma domácnosťami.
Striedanie samo osebe nemusí byť problém
Pre niektoré deti môže byť prirodzené mať pravidelný kontakt s oboma rodičmi a presúvať sa medzi domácnosťami.
Môžu si zvyknúť na dva priestory, dve izby, dva režimy aj dva spôsoby fungovania.
Deti majú veľkú schopnosť adaptácie.
Otázkou preto nie je iba:
„Strieda sa dieťa medzi dvoma domácnosťami?“
Ale skôr:
„Ako toto striedanie prežíva konkrétne dieťa?“
Každé dieťa potrebuje niečo iné
To, čo zvláda jedno dieťa bez problémov, môže byť pre iné náročné.
Záleží napríklad na:
- veku,
- temperamente,
- citlivosti na zmeny,
- vzťahu k obom rodičom,
- vzdialenosti medzi domácnosťami,
- kvalite komunikácie medzi rodičmi,
- predvídateľnosti režimu,
- a celkovej miere konfliktu.
Preto neexistuje jedno riešenie, ktoré by bolo ideálne pre každú rodinu.
Niekedy je náročnejší konflikt než samotné striedanie
Dieťa môže zvládať dve domácnosti dobre, ak sú preň obe bezpečnými miestami.
Naopak, aj jedna domácnosť môže byť psychicky náročná, ak je v nej veľa napätia, neistoty alebo konfliktu.
Pre dieťa môže byť oveľa dôležitejšie než počet domácností to, či cíti:
„Dospelí to zvládajú.“
Ak každý presun znamená hádku, výčitky alebo vypočúvanie, striedanie môže byť vyčerpávajúce.
Čo môže pomôcť vytvoriť stabilitu?
Aj pri dvoch domácnostiach môžeme vytvárať veci, ktoré zostávajú podobné.
Napríklad:
- pravidelný harmonogram,
- jasné dni, kedy je dieťa u ktorého rodiča,
- podobný režim počas školského týždňa,
- rovnaké základné pravidlá bezpečnosti,
- dostatok času na prechod medzi domácnosťami,
- priestor na vlastné veci v oboch domácnostiach.
Dieťa nemusí zakaždým baliť celý svoj život do tašky.
Ak má v oboch domácnostiach svoje oblečenie, hygienické potreby, školské veci a obľúbené predmety, presun môže pôsobiť menej ako „odchod z domu“ a viac ako prirodzený presun medzi dvoma miestami, kde patrí.
Dôležitý je aj spôsob odovzdávania
Samotný prechod môže byť emocionálne náročný.
Pomáha, keď je:
- pokojný,
- predvídateľný,
- bez zbytočného konfliktu,
- bez výčitiek,
- a bez otázok, ktoré dieťa stavajú medzi rodičov.
Namiesto:
„Tak čo, čo ste robili u otca?“
môže po príchode stačiť:
„Som rada, že si späť.“
A potom nechať dieťa, aby samo rozhodlo, o čom chce rozprávať.
Stabilita neznamená rovnakosť
Je úplne v poriadku, ak má každá domácnosť vlastnú atmosféru.
U jedného rodiča môže byť viac športu.
U druhého viac kníh.
Jeden môže byť spontánnejší.
Druhý môže mať rád pevný režim.
Dieťa sa môže naučiť fungovať v rôznych prostrediach.
Podstatné je, aby základné potreby zostali rešpektované a aby rozdiely neboli používané na znevažovanie druhého rodiča.
Kedy môže byť striedanie pre dieťa príliš náročné?
Signálom môže byť dlhodobá výrazná zmena správania po presunoch.
Napríklad ak dieťa opakovane:
- nechce odchádzať k druhému rodičovi,
- má výrazné problémy so spánkom,
- je po presunoch veľmi úzkostné alebo podráždené,
- začína mať problémy v škole,
- často sa sťažuje na bolesti brucha alebo hlavy bez zjavnej príčiny,
- alebo má pocit, že musí chrániť jedného rodiča pred druhým.
Jeden prejav ešte nemusí znamenať, že striedavá starostlivosť dieťaťu nevyhovuje.
Dôležitý je dlhodobý obraz a súvislosti.
Ak máte obavy, môže pomôcť konzultácia s detským psychológom alebo iným odborníkom, ktorý pozná konkrétnu situáciu dieťaťa.
Niekedy potrebujeme viac flexibility
Režim striedavej starostlivosti nemusí byť nemenný.
Ak dieťa rastie, mení sa jeho škola, záujmy, potreby alebo vzťahy, môže sa meniť aj to, čo mu vyhovuje.
To neznamená, že pôvodná dohoda bola nesprávna.
Znamená to, že dieťa sa vyvíja.
To, čo fungovalo pred dvoma rokmi, nemusí fungovať dnes.
Najdôležitejšia otázka nie je „jeden alebo dva domovy“
Niekedy sa dospelí príliš sústredia na samotnú formu starostlivosti.
„Jeden domov je stabilnejší.“
„Dva domovy znamenajú viac kontaktu s oboma rodičmi.“
Obe tvrdenia môžu byť v určitých situáciách pravdivé.
Ale samotný počet domácností nám ešte nepovie, ako sa dieťa cíti.
Oveľa dôležitejšie otázky sú:
Má dieťa bezpečný vzťah s rodičmi?
Vie, čo ho čaká?
Môže otvorene hovoriť o svojich pocitoch?
Nemusí si vyberať medzi rodičmi?
Dokážu rodičia odložiť svoje konflikty bokom?
Dieťa môže mať dva domovy a jeden pocit bezpečia
Stabilita nemusí byť jedna adresa.
Môže to byť človek, ktorý ho ráno objíme.
Rituál pred spaním.
Obľúbená deka.
Pravidelný telefonát.
Rodič, ktorý dodrží, čo sľúbil.
Pocit, že aj keď sa mení miesto, vzťah zostáva.
To je možno jedna z najdôležitejších vecí, ktoré si dieťa môže odniesť.
Záver
Pri rozhodovaní medzi stabilitou a striedaním prostredia nemusíme hľadať jednoduchú odpoveď.
Pre niektoré deti môže byť striedanie dvoch domácností prirodzené a dobre zvládnuteľné.
Pre iné môže byť časté presúvanie vyčerpávajúce.
Rozhodujúce nie je iba to, koľkokrát za týždeň dieťa zmení adresu.
Rozhodujúce je, koľko bezpečia, predvídateľnosti a pokoja si so sebou môže medzi týmito adresami niesť.
Preto môže platiť:
Stabilita nie je vždy jedno miesto. Stabilita je pocit, že nech som kdekoľvek, patrím tam, som v bezpečí a dospelí, ktorých milujem, ma nenechajú niesť ich problémy.
