Keď dieťa strieda dve domácnosti, môže sa zdať, akoby malo dva úplne odlišné režimy. V jednej domácnosti zaspáva bez problémov, v druhej sa večer naťahuje. U jedného rodiča si samo pripraví veci do školy, u druhého všetko odkladá. Niekde rešpektuje pravidlá bez väčšieho odporu, inde sa zdá, že neustále skúša hranice.
Pre rodiča to môže byť frustrujúce.
Môže si hovoriť:
„Prečo to u mňa nejde, keď u druhého rodiča to zvláda?“
Alebo:
„Ktorý režim je vlastne správny?“
Možno však nejde o to, že dieťa má „dva režimy“.
Možno sa jednoducho učí fungovať v dvoch rôznych prostrediach.
Deti sa dokážu prispôsobiť rôznym prostrediam
Deti veľmi dobre vnímajú, že každé prostredie funguje trochu inak.
V škole platia iné pravidlá ako doma.
U starých rodičov je niečo dovolené, čo doma nie.
Na návšteve sa správajú inak ako vo svojej izbe.
Podobne sa môžu naučiť fungovať v dvoch domácnostiach.
To nemusí byť známkou problému.
Je to určitá forma adaptácie.
Prečo sa dieťa správa v každej domácnosti inak?
Dôvodov môže byť veľa.
Možno má s každým rodičom inú dynamiku.
Možno jeden rodič nastavuje viac hraníc a druhý je uvoľnenejší.
Možno je dieťa po presune unavené.
Možno sa v jednej domácnosti cíti natoľko bezpečne, že tam vypustí emócie, ktoré počas dňa držalo pod kontrolou.
A možno je jednoducho staršie a skúša, čo funguje v ktorom prostredí.
Preto rozdielne správanie automaticky neznamená, že jeden rodič robí niečo zle.
„U teba je iný“
Táto veta môže medzi rodičmi vyvolať veľa napätia.
„U mňa zaspáva bez problémov.“
„U mňa nikdy neodvráva.“
„U teba je úplne iný.“
Namiesto hľadania toho, kto je príčinou, môže byť užitočnejšie skúmať:
„Čo sa medzi prostrediami líši?“
Je dieťa unavenejšie?
Je iný čas dňa?
Mení sa množstvo podnetov?
Sú iné očakávania?
Je iný spôsob komunikácie?
Tak sa z porovnávania môže stať hľadanie riešenia.
Nie každé pravidlo musí byť rovnaké
Je prirodzené, že každý rodič má svoj štýl.
Nemusí sa zhodovať:
- spôsob trávenia voľného času,
- večerný rituál,
- výber jedla,
- spôsob organizácie domácnosti,
- množstvo spoločných aktivít.
Dieťa môže zvládnuť, že v jednej domácnosti sa večer číta kniha a v druhej sa pred spaním rozpráva.
Dôležitejší je spoločný základ:
bezpečie, rešpekt, predvídateľnosť a primerané hranice.
Problém nastáva, keď dieťa nevie, čo sa od neho očakáva
Rozdielnosť môže byť v poriadku.
Neustála nepredvídateľnosť už môže byť náročnejšia.
Ak sa pravidlá menia každý týždeň, ak dieťa nevie, čo bude platiť, alebo ak sa od neho očakáva, že bude dodržiavať úplne protichodné požiadavky, môže byť zmätené.
Pomáha preto niekoľko jednoduchých pravidiel, ktoré zostávajú podobné v oboch domácnostiach.
Napríklad:
„Úlohy sa robia pred spaním.“
„O bezpečnosti sa nevyjednáva.“
„K druhým ľuďom sa správame s rešpektom.“
Nie je potrebné vytvoriť identické domácnosti.
Stačí vytvoriť spoločné piliere.
Čo ak dieťa pravidlá skúša?
To je prirodzené.
Ak dieťa zistí, že v jednej domácnosti môže niečo robiť inak, môže to skúsiť aj u druhého rodiča.
Neznamená to automaticky manipuláciu.
Môže jednoducho zisťovať hranice.
Namiesto:
„Ale u otca to môžeš!“
môžeme pokojne povedať:
„U nás to robíme takto.“
Nemusíme kritizovať druhú domácnosť.
Nemusíme sa obhajovať.
Stačí jasne pomenovať vlastné pravidlo.
Dieťa nemusí byť rozhodcom
Veľmi dôležité je, aby sa z rozdielnych režimov nestala súťaž.
Nie:
„U koho sa ti páči viac?“
„Kde máš lepšie pravidlá?“
„Kto ti dovolí viac?“
Dieťa nemusí rozhodovať, ktorý rodič je lepší.
Môže mať rado odlišnosti v oboch domácnostiach.
A môže dokonca povedať:
„U mamy je to takto a u otca takto.“
Bez toho, aby z toho musel vyvodiť, kto má pravdu.
Pomôžme mu pri prechode
Prechod z jednej domácnosti do druhej môže byť náročný najmä vtedy, keď je spojený s veľkým množstvom požiadaviek.
Po príchode nemusíme hneď riešiť:
„Vybaľ sa.“
„Urob si úlohy.“
„Uprac si veci.“
„Choď sa osprchovať.“
Niekedy pomôže chvíľu spomaliť.
„Vitaj doma. Daj si chvíľu pokoj a potom sa dohodneme, čo treba urobiť.“
Dieťa tak dostane čas prepnúť sa z jedného prostredia do druhého.
Možno práve „dva režimy“ učia dieťa flexibilite
Ak sú obe prostredia bezpečné, dieťa sa môže naučiť:
„Nie všetko musí byť vždy rovnaké.“
„Viem sa prispôsobiť.“
„Rôzni ľudia robia veci rôzne.“
„Dokážem fungovať v rôznych situáciách.“
To sú užitočné schopnosti aj pre neskorší život.
Cieľom preto nemusí byť odstrániť všetky rozdiely.
Cieľom je, aby rozdiely neboli pre dieťa zdrojom neistoty alebo konfliktu.
Kedy spozornieť?
Ak sa dieťa pri prechodoch dlhodobo výrazne trápi, môže byť dobré pozornejšie sledovať jeho potreby.
Napríklad ak sa objavuje:
- silná úzkosť pred presunom,
- výrazný odpor k jednej domácnosti,
- opakované problémy so spánkom,
- výrazné zhoršenie správania,
- problémy v škole,
- časté telesné ťažkosti,
- alebo pocit, že musí medzi rodičmi niečo tajiť.
V takom prípade je vhodné situáciu riešiť citlivo a podľa potreby prizvať detského psychológa alebo iného odborníka.
Nie preto, aby sa hneď hľadal vinník.
Ale aby sa lepšie pochopilo, čo dieťa prežíva.
Namiesto otázky „Ktorý režim je správny?“
Možno si môžeme položiť inú otázku:
„Čo potrebuje moje dieťa, aby sa dokázalo cítiť bezpečne v oboch prostrediach?“
Možno potrebuje viac predvídateľnosti.
Možno pokojnejšie prechody.
Možno menej otázok po návrate.
Možno jasnejšie hranice.
Možno viac priestoru na oddych.
A možno iba potrebuje vedieť, že nemusí byť rovnaké v každej domácnosti.
Záver
Dieťa, ktoré sa v dvoch domácnostiach správa trochu inak, nemusí byť zmätené ani manipulovať.
Možno sa jednoducho prispôsobuje.
Nemusíme z dvoch domácností vytvoriť jeden identický režim.
Potrebujeme však zabezpečiť, aby v oboch existovali základné veci, ktoré dieťaťu dávajú istotu:
bezpečie, prijatie, predvídateľnosť a jasné hranice.
A keď sa nám zdá, že naše dieťa má „dva režimy“, možno stojí za to spýtať sa:
„Naozaj potrebuje jeden režim, alebo potrebuje vedieť, že môže byť v poriadku v oboch?“
Pretože dieťa nemusí mať dva rovnaké domovy.
Potrebuje dva domovy, v ktorých sa môže cítiť ako doma.
