Striedavá starostlivosť nie je iba otázkou kalendára a toho, koľko nocí dieťa strávi u každého rodiča. Je to spôsob každodenného života, ktorý ovplyvňuje jeho pocit bezpečia, vzťahy, školu, oddych aj to, ako vníma svojich rodičov.
Citlivo nastavená striedavá starostlivosť preto nemusí znamenať, že všetko bude dokonale rovnomerné.
Dôležitejšie je, aby bola predvídateľná, zvládnuteľná a prispôsobená konkrétnemu dieťaťu.
Začnime potrebami dieťaťa, nie pohodlím dospelých
Pri nastavovaní režimu je prirodzené premýšľať:
„Ktoré dni vyhovujú mne?“
„Ako to bude najjednoduchšie pre nás?“
Tieto otázky sú dôležité, ale nemali by byť jediné.
Rovnako dôležité je:
„Čo potrebuje naše dieťa?“
Zohľadniť treba jeho vek, školu, krúžky, spánok, temperament, vzťah k obom rodičom a schopnosť zvládať zmeny.
Režim by nemal byť vytvorený iba podľa toho, čo vyzerá spravodlivo na papieri.
Rovnaký čas nemusí znamenať rovnakú starostlivosť
Pri striedavej starostlivosti môže vzniknúť tlak na úplnú rovnosť.
„Musí to byť presne 50 : 50.“
Lenže dieťa nepotrebuje matematickú rovnosť za každú cenu.
Potrebuje kvalitný a stabilný vzťah s oboma rodičmi.
Niekedy môže byť vhodný rovnomernejší režim, inokedy iné rozdelenie času. Záleží na konkrétnej rodine a potrebách dieťaťa.
Spravodlivé nemusí vždy znamenať identické.
Čím je dieťa mladšie, tým viac záleží na jeho individuálnych potrebách
Malé dieťa môže vnímať odlúčenie od rodiča inak ako školák alebo tínedžer.
Pri mladších deťoch môže byť dôležitá kratšia doba odlúčenia od každého rodiča a čo najväčšia predvídateľnosť.
Staršie dieťa môže zvládať dlhšie intervaly, ale zároveň má školu, kamarátov, záujmy a vlastný sociálny život, ktoré treba pri plánovaní rešpektovať.
Neexistuje preto univerzálny harmonogram, ktorý by bol ideálny pre všetky deti.
Režim by mal byť pre dieťa čitateľný
Dieťa by malo vedieť:
„Kedy som u mamy?“
„Kedy idem k otcovi?“
„Kto ma vyzdvihne?“
„Kde budem spať?“
Pomáha jednoduchý kalendár, farebné označenie dní alebo vizuálny plán primeraný veku dieťaťa.
Čím menej neistoty okolo presunov, tým viac energie môže dieťa venovať bežnému životu.
Prechody medzi domácnosťami robme čo najpokojnejšie
Samotný presun môže byť pre dieťa emocionálne náročný.
Preto je dobré, ak sa rodičia pri odovzdávaní vyhnú:
- hádkam,
- výčitkám,
- dlhému riešeniu konfliktov,
- otázkam typu „čo ste robili?“,
- komentovaniu druhého rodiča pred dieťaťom.
Ideálne je, keď je odovzdanie pokojné a predvídateľné.
Dieťa nemusí cítiť napätie medzi dospelými pri každom presune.
Dieťa by nemalo byť poslom
Jedna z najdôležitejších zásad je:
Dospelé veci riešia dospelí.
Nie:
„Povedz otcovi, že…“
„Opýtaj sa mamy, či…“
„Prečo si mu nepovedala, že…“
Ak potrebujeme niečo vyriešiť s druhým rodičom, komunikujme priamo.
Dieťa nemusí niesť odkazy ani zodpovednosť za fungovanie dohody.
Dohodnime sa na základných pravidlách
Dve domácnosti nemusia byť identické.
Môžu mať rozdielne rituály, jedlá, aktivity aj atmosféru.
Pomáha však mať spoločný základ pri dôležitých veciach:
- školské povinnosti,
- spánok,
- zdravotná starostlivosť,
- bezpečnosť,
- používanie technológií,
- dôležité termíny,
- krúžky a mimoškolské aktivity.
Dieťa tak nemusí zakaždým zisťovať, čo je úplne inak.
Myslime aj na veci, ktoré dieťa potrebuje v oboch domácnostiach
Ak musí pri každom presune baliť polovicu izby, môže to byť únavné.
Ak je to možné, je praktické mať v oboch domácnostiach základné veci:
oblečenie, hygienu, školské potreby, obľúbené predmety a priestor, ktorý je skutočne jeho.
Dieťa tak nemá pocit, že je stále iba „na návšteve“.
Môže mať dva domovy, nie jeden domov a jedno miesto, kam sa iba presúva.
Nezabúdajme na jeho sociálny život
S pribúdajúcim vekom sa stávajú čoraz dôležitejšími kamaráti, škola, krúžky a vlastný voľný čas.
Režim, ktorý fungoval v škôlke, nemusí fungovať rovnako dobre v školskom veku.
A neskôr môže byť veľmi náročné, ak dieťa musí pravidelne odchádzať od kamarátov alebo vynecháva aktivity iba preto, že „je rad na druhom rodičovi“.
Striedavá starostlivosť by mala umožniť dieťaťu žiť svoj život, nie iba dodržiavať kalendár dospelých.
Dovoľme dieťaťu hovoriť o svojich pocitoch
Dieťa by malo mať možnosť povedať:
„Chýba mi mama.“
„Chcem zostať ešte u otca.“
„Nechce sa mi dnes presúvať.“
„Je toho na mňa veľa.“
Takéto vyjadrenie nemusí byť automaticky rozhodnutím o zmene starostlivosti.
Nemusíme sa zľaknúť každej emócie.
Môžeme jednoducho počúvať:
„Rozumiem. Musí to byť niekedy náročné.“
A následne hľadať riešenie primerané jeho veku a situácii.
Dieťa nesmie mať pocit, že zraňuje jedného rodiča
Ak povie:
„U otca sa mi páčilo.“
nemalo by počuť:
„Tak choď teda k otcovi.“
Ak povie:
„Chcem zostať ešte u mamy.“
nemalo by cítiť, že tým odmieta druhého rodiča.
Dieťa potrebuje vedieť:
„Môžem mať rád oboch rodičov. Nemusím si vybrať.“
To je pri striedavej starostlivosti jedna z najdôležitejších foriem emocionálneho bezpečia.
Režim sa môže časom meniť
To, čo fungovalo pred rokom, nemusí fungovať dnes.
Dieťa rastie.
Mení sa škola, krúžky, kamaráti, potreba samostatnosti aj schopnosť zvládať odlúčenie.
Preto môže byť užitočné raz za čas sa zastaviť a opýtať:
„Funguje nám tento režim ešte stále?“
Nie ako obvinenie.
Ako pravidelná kontrola potrieb dieťaťa.
Čo ak sa rodičia nevedia dohodnúť?
Ak je medzi rodičmi veľký konflikt, môže byť veľmi ťažké vytvoriť citlivý režim bez pomoci zvonka.
V takom prípade môže byť užitočná mediácia, odborné poradenstvo alebo konzultácia s detským psychológom či iným odborníkom.
Najmä v situáciách, kde je prítomné násilie, zastrašovanie, závažný konflikt alebo obavy o bezpečie dieťaťa, je potrebné postupovať individuálne a vyhľadať odbornú pomoc.
Najdôležitejšia otázka
Pri každom rozhodnutí sa môžeme skúsiť opýtať:
„Je toto riešenie dobré pre naše dieťa, alebo iba spravodlivé medzi nami dospelými?“
Niekedy sa tieto dve veci stretnú.
Niekedy nie.
A práve vtedy by mala mať prednosť potreba dieťaťa.
Záver
Citlivá striedavá starostlivosť nie je o dokonalom kalendári.
Je o tom, aby dieťa nemuselo neustále riešiť:
kde bude spať, čo smie, čo povedať ktorému rodičovi, komu bude chýbať alebo koho svojimi pocitmi sklamalo.
Potrebujeme mu vytvoriť priestor, v ktorom môže byť jednoducho dieťaťom.
Dva domovy môžu fungovať dobre, ak dieťa nemusí medzi nimi prenášať konflikt dospelých.
A možno najdôležitejšia veta, ktorú môže od svojich rodičov počuť, je:
„Nemusíš si medzi nami vyberať. Obaja sme tvoji rodičia a obaja chceme, aby si bol v bezpečí a cítil sa milovaný.“
