Keď dieťa pravidelne prechádza medzi dvoma domácnosťami, dospelý môže vidieť najmä praktickú stránku: kto ho vyzdvihne, kde bude spať, kedy má školu, čo si treba zbaliť.
Dieťa však môže prežívať oveľa viac.
Preň nejde iba o presun z jedného miesta na druhé. Každý presun môže znamenať lúčenie, zmenu prostredia, prispôsobenie sa inému režimu a opätovné privykanie si na inú domácnosť.
A niekedy môže byť ťažké rozoznať, čo je bežná adaptácia a čo už dieťa skutočne zaťažuje.
Dieťa môže milovať oba domovy a napriek tomu byť unavené
Tieto dve veci sa nevylučujú.
Dieťa môže byť šťastné u mamy a zároveň sa tešiť k otcovi.
Môže sa tešiť na otca a pritom pri odchode od mamy plakať.
Môže si užívať čas v oboch domácnostiach a zároveň mať pocit:
„Je toho na mňa niekedy veľa.“
Preto by sme nemali každú ťažkosť pri presune interpretovať ako odmietanie jedného rodiča.
Niekedy je to jednoducho náročnosť samotnej zmeny.
Lúčenie môže byť pre dieťa ťažšie, než si myslíme
Dospelý môže povedať:
„Veď o pár dní sa vraciaš.“
Dieťa však nevníma čas rovnako ako dospelý.
Najmä menšie dieťa môže odlúčenie prežívať veľmi intenzívne.
Môže plakať pri odchode, nechcieť nastúpiť do auta alebo sa silno držať rodiča.
To ešte nemusí znamenať, že nechce ísť k druhému rodičovi.
Môže jednoducho nechcieť opustiť človeka, s ktorým je práve teraz.
Po návrate môže byť dieťa „iné“
Niekedy sa po príchode z druhej domácnosti objaví podráždenosť, plač, vzdor alebo únava.
Rodič môže mať pocit:
„Čo sa tam zase stalo?“
Ale dieťa možno iba vypúšťa napätie.
Po niekoľkých dňoch prispôsobovania sa môže byť návrat do známeho prostredia chvíľou, keď si konečne dovolí uvoľniť emócie.
Preto nie je vždy užitočné okamžite sa vypytovať:
„Čo ste tam robili?“
„Prečo sa správaš takto?“
Niekedy viac pomôže:
„Vyzeráš unavene. Daj si chvíľu pokoj.“
Dieťa môže mať pocit, že žije v dvoch rôznych svetoch
V jednej domácnosti môže byť iný režim.
Iné pravidlá.
Iný spôsob komunikácie.
Iné jedlo.
Iný čas spánku.
Iné očakávania.
Dospelý sa dokáže rýchlo prispôsobiť.
Dieťa môže potrebovať viac času.
Preto môže byť dôležité, aby aspoň základné veci boli predvídateľné.
Nie všetko musí byť rovnaké.
Ale dieťa by malo vedieť, čo môže očakávať.
Možno sa snaží byť „dobré“ v oboch domácnostiach
Niektoré deti veľmi silno vnímajú emócie rodičov.
Môžu premýšľať:
„Keď poviem mame, že sa mi páčilo u otca, nebude smutná?“
„Keď poviem otcovi, že mi chýbala mama, nahnevá sa?“
Tak môže začať svoje pocity filtrovať.
A to je pre dieťa veľká záťaž.
Potrebujeme mu dať jasné povolenie:
„Môžeš sa tešiť k mame, keď si u otca.“
„Môžeš sa tešiť k otcovi, keď si u mamy.“
„Nemusíš chrániť moje pocity.“
Dieťa môže prežívať konflikt lojality
Ak počúva negatívne komentáre o druhom rodičovi, môže mať pocit, že musí stáť na jednej strane.
Niekedy stačí aj nenápadná poznámka:
„U otca ti asi dovolia všetko.“
„Mama ti zase nedovolila to, čo si chcel.“
Dieťa môže cítiť, že priznaním lásky k druhému rodičovi niekoho zrádza.
Preto je dôležité nežiadať od neho, aby potvrdzovalo náš pohľad na druhého rodiča.
Sledujme správanie, nielen slová
Nie každé dieťa povie:
„Som z toho unavené.“
Môže to ukázať správaním.
Všímajme si, či sa dlhodobo objavujú:
- problémy so spánkom,
- výrazná podráždenosť,
- častý plač,
- úzkosť pred presunom,
- bolesti brucha alebo hlavy,
- problémy v škole,
- výrazná zmena správania,
- nechuť chodiť do jednej z domácností,
- alebo potreba neustále uisťovať rodiča, že ho má rado.
Jeden náročný deň ešte nemusí nič znamenať.
Dôležitý je opakujúci sa vzorec.
Pýtajme sa inak
Namiesto:
„Je ti u otca dobre?“
môže byť užitočnejšie:
„Čo sa ti na presúvaní páči?“
„Čo je pre teba najťažšie?“
„Čo ti pomáha, keď sa ti cnie?“
„Je niečo, čo by sme mohli urobiť jednoduchšie?“
Tak nedávame dieťaťu pocit, že musí povedať, že jedna domácnosť je lepšia než druhá.
Dávame mu priestor hovoriť o vlastnej skúsenosti.
Dôležitý je aj vek dieťaťa
Malé dieťa môže potrebovať viac rituálov, opakovania a fyzickej blízkosti.
Školák môže viac riešiť školu, kamarátov a svoje veci v oboch domácnostiach.
Tínedžer môže mať silnejšiu potrebu vlastného priestoru a rozhodovania.
To znamená, že režim, ktorý fungoval pred niekoľkými rokmi, nemusí byť ideálny dnes.
Dieťa rastie a jeho potreby sa menia.
Pomôžme mu vytvoriť pocit domova v oboch domácnostiach
Ak je možné, nech má v oboch domácnostiach svoje miesto.
Nie iba tašku, ktorú si neustále prenáša.
Ale zásuvku.
Posteľ.
Obľúbené veci.
Oblečenie.
Školské potreby.
Priestor, ktorý nemusí zakaždým „začať budovať odznova“.
Je rozdiel medzi:
„Teraz som u mamy.“
a:
„Teraz som doma u mamy.“
Nemusíme sa báť jeho emócií
Ak dieťa pri presune plače, nemusíme ho okamžite presviedčať:
„Veď sa nič nedeje.“
Jeho pocit sa tým môže ešte viac zneviditeľniť.
Môžeme povedať:
„Je ti smutno, že odchádzaš. Chápem.“
A zároveň:
„Teraz ideš k otcovi a ja viem, že sa o teba postará.“
Prijatie emócie neznamená, že musíme meniť každé rozhodnutie.
Môžeme byť súcitní a zároveň pevní.
A čo ak dieťa povie, že už nechce striedať domácnosti?
Takúto vetu je dobré brať vážne, ale nie vždy doslovne ako hotové rozhodnutie.
Môže za ňou byť únava, konflikt, túžba po kamarátovi, problém s režimom alebo konkrétna nepríjemná skúsenosť.
Preto je dôležité zisťovať:
„Čo je na tom pre teba najťažšie?“
Nie:
„Kto ti povedal, že to nechceš?“
Ak sú obavy závažné alebo pretrvávajú, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc a situáciu posúdiť individuálne.
Možno najdôležitejšia vec: počúvajme bez obhajovania
Ak nám dieťa povie niečo nepríjemné o našej domácnosti, môžeme mať potrebu okamžite vysvetľovať:
„Ale veď to tak nie je.“
„To si zle pochopil.“
„U nás to musí byť takto.“
Skúsme najskôr:
„Ďakujem, že mi to hovoríš.“
A potom počúvať.
Nemusíme súhlasiť so všetkým, čo dieťa povie.
Ale potrebujeme, aby vedelo, že jeho pocity majú v našom vzťahu miesto.
Záver
Striedanie domácností môže dieťa prežívať úplne inak, ako si predstavujeme.
Môže byť spokojné a zároveň unavené.
Môže milovať oboch rodičov a zároveň smútiť pri každom odchode.
Môže si užívať dva domovy a pritom potrebovať viac stability.
A môže byť niekedy tiché nie preto, že sa nič nedeje, ale preto, že ešte nevie svoje pocity pomenovať.
Preto sa namiesto otázky:
„Zvláda moje dieťa striedavú starostlivosť?“
môžeme pravidelne pýtať:
„Ako sa moje dieťa cíti počas celého tohto procesu?“
Nie iba pri odovzdávaní.
Nie iba podľa toho, či plače.
Ale podľa jeho správania, potrieb, slov a toho, či má priestor byť samo sebou v oboch domácnostiach.
Pretože cieľom nie je, aby dieťa striedanie iba vydržalo. Cieľom je, aby sa v ňom dokázalo cítiť bezpečne, milovane a doma.
