Pocit bezpečia nie je iba príjemná myšlienka. Keď sa človek cíti dostatočne bezpečne, jeho nervový systém nemusí byť neustále pripravený na hrozbu. To môže ovplyvniť napätie svalov, dýchanie, srdcovú frekvenciu, pozornosť aj spôsobčí zvýšený hlas, neistota, konflikt alebo určitý telesný pocit a telo zareaguje skôr, než človek stihne situ, akým reagujeme na stres.
Dôležité však je, že bezpečný nervový systém neznamená nervový systém, ktorý nikdy necíti stres. Znamená skôr väčšiu schopnosť prispôsobiť reakciu situácii a po záťaži sa opäť upokojiť.
Keď telo stále očakáva nebezpečenstvo
Ak človek dlhodobo prežíva stres alebo má za sebou náročné skúsenosti, jeho systém môže byť citlivejší na signály ohrozenia.
Niekedy stačí zvýšený hlas, neistota, konflikt alebo určitý telesný pocit a telo zareaguje skôr, než človek stihne situáciu vedome vyhodnotiť.
Môže sa objaviť:
- zrýchlený tep,
- plytšie alebo rýchlejšie dýchanie,
- napätie v ramenách či čeľusti,
- nepokoj,
- stiahnutie žalúdka,
- silná potreba niečo okamžite vyriešiť,
- únik, vyhýbanie alebo naopak zamrznutie.
Človek pritom môže rozumovo vedieť:
„Teraz mi nič nehrozí.“
Telo však ešte stále reaguje podľa staršieho vzorca.
Pocit bezpečia dáva mozgu inú skúsenosť
Ak opakovane zažívame prostredie, v ktorom môžeme byť sami sebou, robiť chyby, oddychovať, povedať nie alebo prežívať nepríjemné emócie bez toho, aby nasledovalo ohrozenie, nervový systém získava nové informácie.
Postupne môže vzniknúť skúsenosť:
„Nemusím byť stále v strehu.“
To neznamená, že sa staré reakcie okamžite vymažú. Skôr sa popri nich vytvára nová možnosť reagovania.
Bezpečie sa učí skúsenosťou
Nestačí si iba opakovať:
„Som v bezpečí.“
Ak je telo presvedčené o opaku, samotné tvrdenie nemusí veľa zmeniť.
Oveľa významnejšie môžu byť konkrétne skúsenosti:
„Niekto zvýšil hlas a ja som dokázal zostať pokojný.“
„Povedal som, čo potrebujem, a nebol som odmietnutý.“
„Neistotu som nevyriešil okamžitou kontrolou a nič katastrofické sa nestalo.“
„Dovolil som si oddychovať a svet sa nezastavil.“
Takéto situácie môžu postupne oslabovať automatické presvedčenie, že neustála kontrola alebo pripravenosť sú nevyhnutné.
Dôležitá je schopnosť vrátiť sa do pokoja
Zdravá regulácia neznamená, že človek zostane pokojný za každých okolností.
Pri skutočnom ohrození je aktivácia nervového systému užitočná. Problémom je skôr stav, keď telo zostáva aktivované dlho po tom, čo dôvod na stres pominul.
Preto je významným znakom lepšej regulácie napríklad to, že:
- stres síce príde, ale netrvá tak dlho,
- po náročnej situácii sa človek dokáže ľahšie upokojiť,
- nemusí okamžite konať pod vplyvom strachu,
- dokáže si všimnúť telesnú reakciu bezného búšenia srdca, napätia alebo závratu, môže začať svoje telo neustlohu môže mať pravidelný spánok, primeraný pohyb, dostatok oddychu, predvídateľnosť, bezpečné viac opakovaných skúseností má s tým, že môže spomaliť, zvládnuť nepohodu a vrátiť sa do pokoja, tým vä toho, aby ju automaticky považoval za nebezpečenstvo.
Nie je potrebné odstrániť každú stresovú reakciu. Cieľom je väčšia flexibilita.
Bezpečie neznamená pohodlie
Toto rozlíšenie je veľmi dôležité.
Niečo môže byť nepríjemné a zároveň bezpečné.
Môžeme byť nervózni pred pracovným pohovorom, cítiť rozpaky pri odmietnutí požiadavky alebo mať strach z náročného rozhovoru.
Bezpečný nervový systém sa neučí:
„Nikdy nesmiem cítiť nepríjemné emócie.“
Skôr sa učí:
„Nepríjemný pocit nemusí znamenať nebezpečenstvo.“
To vytvára priestor, aby sme nemuseli automaticky utekať, bojovať, kontrolovať alebo potláčať každú nepríjemnú reakciu.
Bezpečie môže meniť aj vzťah k vlastnému telu
Ak sa človek často zľakne vlastného búšenia srdca, napätia alebo závratu, môže začať svoje telo neustále sledovať.
Každý pocit potom vyvolá ďalšiu kontrolu:
„Čo sa so mnou deje?“
Kontrola zvýši pozornosť.
Vyššia pozornosť zvýrazní telesné vnemy.
A tie môžu vyvolať ďalší strach.
Postupne sa môže vytvoriť začarovaný kruh.
Skúsenosť bezpečia môže tento mechanizmus narušiť. Človek si začne všímať:
„Cítim napätie. Nemusím ho okamžite analyzovať. Môžem pokračovať v tom, čo robím, a sledovať, ako sa telo postupne upokojí.“
Čo podporuje pocit bezpečia?
Neexistuje jedna univerzálna technika. Veľkú úlohu môže mať pravidelný spánok, primeraný pohyb, dostatok oddychu, predvídateľnosť, bezpečné vzťahy a možnosť pravidelne spomaľovať.
Pomáha aj schopnosť vnímať vlastné hranice.
Ak človek neustále prekračuje svoju kapacitu, nervový systém dostáva málo príležitostí zažiť pokoj.
Preto môže byť dôležité nielen zvládať stres, ale aj pravidelne vytvárať podmienky, v ktorých stres nemusí byť prítomný.
Pri traume môže byť cesta dlhšia
Ak sú automatické reakcie spojené s traumatickou skúsenosťou, človek ich často nedokáže jednoducho „vypnúť“ vôľou.
Vtedy môže byť užitočná odborná psychoterapia, ktorá pomáha spracovať skúsenosť a postupne vytvárať bezpečnejšie spôsoby reagovania.
Nie je cieľom presvedčiť človeka, že jeho reakcia bola zbytočná. V minulosti mohla byť dokonca veľmi dôležitým spôsobom prežitia.
Ide skôr o to, aby sa nervový systém naučil rozlišovať:
„Toto patrí minulosti. Toto sa deje teraz.“
Bezpečie vytvára priestor pre voľbu
Možno práve toto je najdôležitejšia zmena.
Keď automatická reakcia ovláda človeka, medzi podnetom a konaním takmer nie je priestor.
Niečo sa stane → telo sa aktivuje → človek automaticky reaguje.
S väčšou reguláciou môže vzniknúť malá pauza:
Niečo sa stane → telo sa aktivuje → všimnem si to → zistím, že som v bezpečí → môžem si vybrať, ako zareagujem.
Táto krátka pauza môže znamenať obrovský rozdiel.
Nie preto, že by sme už nikdy necítili strach, napätie či hnev.
Ale preto, že naše telo nemusí rozhodovať za nás zakaždým, keď sa objaví nepríjemný podnet.
Pocit bezpečia teda nie je luxus ani stav, ktorý musíme dosiahnuť dokonale. Je to skúsenosť, ktorú môže nervový systém postupne získavať.
A čím viac opakovaných skúseností má s tým, že môže spomaliť, zvládnuť nepohodu a vrátiť sa do pokoja, tým väčší priestor môže vzniknúť medzi tým, čo sa stane, čo cítime a ako nakoniec zareagujeme.
