Skúsme to rozobrať jemne a prakticky.
Čo znamená „otvorene“?
Nie len povedať:
„Trochu sa bojím.“
Ale napríklad:
„Bojím sa, že stratím kontrolu.“
„Bojím sa, že ma nikto nebude počúvať.“
„Potrebujem cítiť, že stojíš pevne pri mne.“
„Ak budem kričať, nechcem, aby si ma umlčoval.“
Otvorenosť znamená pomenovať konkrétne scenáre a emócie.
Často sa stáva, že…
Hovoríme všeobecne.
Nechceme partnera zaťažiť.
Samy ešte nemáme jasné, čo vlastne potrebujeme.
Bojíme sa, že budeme pôsobiť „precitliveno“.
A potom očakávame, že to „vycíti“.
Ako zistíš, či bol rozhovor dostatočný?
Skús si odpovedať:
Vie presne, čo ma najviac desí?
Vie, čo mi pomáha, keď som pod tlakom?
Vie, čo ma dokáže vyviesť z rovnováhy?
Vie, čo nechcem, aby robil?
Ak by si ho teraz požiadala, aby opísal tvoje obavy – vedel by?
Ak ste sa ešte nerozprávali dostatočne
Môžeš začať veľmi jednoducho: „Potrebujem sa s tebou ešte porozprávať o pôrode. Nie o faktoch, ale o tom, čo cítim.“
Alebo: „Nechcem, aby si bol dokonalý. Potrebujem, aby si vedel, čo ma desí.“
Dôležitá vec
Otvorený rozhovor nie je o tom, aby všetko vyriešil.
Je o tom, aby sa vytvoril pocit: „Sme v tom spolu.“
A nie: „Musím to zvládnuť sama.“
