Rodičia majú počas liečby veľmi dôležitú podpornú úlohu. Dieťa potrebuje cítiť, že psychické ťažkosti nie sú jeho vina a že požiadať o pomoc nie je prejav slabosti. Otvorená komunikácia zároveň pomáha rodičom včas zachytiť zmeny v jeho prežívaní. Odborné odporúčania zdôrazňujú spoluprácu dieťaťa, rodiny a odborníkov počas liečby.
1. Vytvoriť bezpečný priestor na rozhovor
Rodič by mal dieťaťu dať najavo, že môže hovoriť aj o nepríjemných veciach bez okamžitého kritizovania alebo trestania.
Namiesto:
„Nemáš dôvod byť smutný.“
je vhodnejšie:
„Vidím, že sa niečo deje. Chceš mi povedať, čo ťa trápi?“
Pri dospievajúcich je obzvlášť dôležitý dialóg, nie jednostranné poučovanie.
2. Brať pocity dieťaťa vážne
Rodič nemusí vždy rozumieť tomu, prečo dieťa niečo prežíva určitým spôsobom. Nemal by však jeho pocity zľahčovať. Veta „To nič nie je“ môže dieťa naučiť svoje problémy skrývať.
Lepšie je povedať:
„Možno to vidím inak, ale chcem pochopiť, ako to prežívaš ty.“
3. Hovoriť o liečbe otvorene
Ak dieťa užíva lieky alebo chodí na psychoterapiu, rodič by mu mal primerane veku vysvetliť, prečo liečbu podstupuje a čo od nej možno očakávať. Nemalo by mať pocit, že sa s ním „niečo deje za jeho chrbtom“.
Pri liekoch je dôležité sledovať zmeny nálady, správania a prípadné nežiaduce účinky a komunikovať ich s lekárom.
4. Podporovať, ale nepreberať všetku kontrolu
Rodič môže pomáhať s návštevami odborníka, pravidelnosťou liečby, režimom či každodennými povinnosťami. Zároveň je dobré postupne podporovať samostatnosť dieťaťa, najmä u dospievajúcich.
Cieľom nie je, aby rodič kontroloval každý pocit a každý krok, ale aby dieťa vedelo:
„Keď budem potrebovať pomoc, rodič je tu pre mňa.“
5. Spolupracovať s odborníkmi
Rodič by mal odborníkovi oznámiť výrazné zmeny v správaní, nálade, spánku, škole alebo sociálnom fungovaní. Dôležitá je komunikácia medzi rodinou a odborníkmi počas liečby.
6. Nehanbiť dieťa za jeho problémy
Psychické ťažkosti nie sú zlyhaním dieťaťa ani rodiča. Je vhodné hovoriť o nich podobne prirodzene ako o fyzickom ochorení. Takýto prístup môže znižovať hanbu a stigmu a zároveň podporovať ochotu vyhľadať pomoc.
Čo môže rodič povedať?
Niekedy netreba veľké vysvetľovanie. Pomôžu jednoduché vety:
- „Som tu pre teba.“
- „Nemusíš to zvládať sám.“
- „To, čo cítiš, môže byť ťažké, ale môžeme to riešiť spolu.“
- „Nemusíš sa hanbiť požiadať o pomoc.“
- „Chcem vedieť, ako ti môžem pomôcť.“
Najdôležitejšie je, aby dieťa vnímalo rodiča ako bezpečného človeka, nie ako ďalší zdroj tlaku. Otvorená komunikácia, prijatie a spolupráca s odborníkmi môžu byť významnou súčasťou úspešnej liečby.
