Dokážem zostať pokojná, aj keď moje dieťa nie je?

Keď sa dieťa hnevá, plače, kričí alebo odmieta spolupracovať, môže byť veľmi ťažké zostať pokojná. Jeho emócia je intenzívna a náš mozog ju môže vnímať takmer ako výzvu, na ktorú musíme okamžite reagovať.

Možno zvýšime hlas, začneme veľa vysvetľovať alebo máme potrebu situáciu čo najrýchlejšie ukončiť.

Niekedy však najdôležitejšie nie je, aby sa dieťa okamžite upokojilo.

Najdôležitejšie je, aby aspoň jeden človek v tej situácii zostal pokojný.

Pokoj neznamená, že nič necítim

Zostať pokojná neznamená necítiť hnev, frustráciu alebo bezmocnosť.

Môžem byť nahnevaná a napriek tomu nekričať.

Môžem byť unavená a napriek tomu zostať pri dieťati.

Môžem mať chuť odísť a zároveň si uvedomiť, že potrebujem najskôr spomaliť.

Pokoj znamená, že emócia nemusí automaticky rozhodovať o mojom správaní.

Dieťa nemusí byť pokojné, aby som mohla byť pokojná ja

Toto je jedna z najťažších vecí v rodičovstve.

Niekedy čakáme:

„Keď sa upokojí moje dieťa, upokojím sa aj ja.“

V praxi to môže fungovať aj opačne.

Keď spomalíme my, znížime hlas a prestaneme bojovať s emóciou, dieťa môže postupne dostať signál:

„Som v bezpečí. Mama situáciu zvláda.“

Nemusí sa upokojiť okamžite. Ale nemusíme jeho búrku ešte zväčšovať vlastnou.

Keď cítim, že strácam pokoj

Prvým krokom nemusí byť ďalšia veta smerom k dieťaťu.

Môže to byť krátka pauza.

Nadýchnem sa.

Uvoľním čeľusť.

Spustím ramená.

Položím chodidlá na zem.

A v duchu si poviem:

„Nemusím to vyriešiť hneď.“

Táto veta môže byť veľmi dôležitá.

Pretože práve pocit naliehavosti často spôsobí, že reagujeme prudšie, než by sme chceli.

Menej slov, viac pokoja

Keď je dieťa zahltené emóciou, nemusí byť schopné počúvať dlhé vysvetlenia.

Namiesto:

„Koľkokrát ti to mám hovoriť? Vždy keď ideme domov, robíš scénu…“

môže stačiť:

„Viem, že nechceš ísť domov. Si nahnevaný. Teraz však ideme.“

Hranica zostáva.

Ale konflikt nemusíme zväčšovať ďalšími slovami.

Pokoj neznamená ustupovať

Toto je dôležité najmä pri vzdore.

Môžeme zostať pokojní a zároveň povedať nie.

„Chceš ešte zostať vonku. Rozumiem. Dnes už ideme domov.“

Dieťa môže protestovať.

Môže plakať.

Môže byť nahnevané.

A my môžeme zostať pevné.

Láskavosť a hranice sa navzájom nevylučujú.

Nemusím okamžite odstrániť nepríjemnú emóciu

Niekedy sa snažíme dieťa upokojiť preto, že jeho plač je nepríjemný aj pre nás.

Chceme, aby prestalo.

Chceme, aby bolo opäť veselé.

Chceme mať pokoj.

Ale dieťa sa potrebuje naučiť, že aj nepríjemné emócie sa dajú prežiť.

Môžeme mu povedať:

„Môžeš byť nahnevaný. Som tu s tebou.“

Nie je potrebné emóciu schvaľovať ani odstraňovať.

Stačí ju uniesť.

Čo ak pokoj stratiť predsa len dokážem?

Dokážeme.

Sme ľudia.

Niekedy budeme kričať. Niekedy budeme reagovať podráždene. Niekedy budeme mať pocit, že už toho máme naozaj dosť.

Dôležité nie je nikdy neurobiť chybu.

Dôležité je vedieť sa vrátiť.

Môžeme povedať:

„Kričala som na teba. To nebolo v poriadku. Bola som veľmi nahnevaná. Mrzí ma to.“

Tak dieťa vidí, že konflikt nemusí znamenať koniec vzťahu.

Niekedy potrebujem najskôr upokojiť seba

Ak cítim, že som na hranici svojich možností, môžem si položiť otázku:

„Snažím sa teraz pomôcť svojmu dieťaťu, alebo sa len potrebujem zbaviť jeho emócie, pretože ju už nedokážem zniesť?“

Ak je odpoveď druhá, možno potrebujem najskôr niekoľko sekúnd pre seba.

Ak je dieťa v bezpečí, môžem na chvíľu odstúpiť, napiť sa vody, nadýchnuť sa alebo požiadať partnera o pomoc.

Pokoj sa buduje aj mimo náročných chvíľ

Schopnosť zostať pokojná nevzniká iba počas záchvatu hnevu.

Ovplyvňuje ju aj to, ako veľmi sme dlhodobo vyčerpané.

Ak nemáme čas na spánok, oddych, jedlo, pohyb alebo chvíľu bez neustálych požiadaviek, naša kapacita zvládať detské emócie klesá.

Preto starostlivosť o seba nie je sebeckosť.

Je to spôsob, ako si vytvárať väčšiu rezervu na náročné chvíle.

Jedna malá pomôcka na zapamätanie

Keď dieťa prežíva veľkú emóciu, skúsme si prejsť tri kroky:

Zastav sa.

Nadýchni sa.

Až potom reaguj.

Nemusíme nájsť dokonalé slová.

Niekedy je najlepšou reakciou pokojný hlas a jednoduché:

„Som tu.“

Záver

Dokázať zostať pokojná, keď moje dieťa pokojné nie je, neznamená nikdy sa nerozčúliť.

Znamená to postupne získavať schopnosť všimnúť si vlastnú reakciu skôr, než nás úplne ovládne.

Dieťa sa ešte len učí regulovať svoje emócie.

A my sa ich učíme regulovať spolu s ním.

Nemusím zastaviť jeho búrku. Nemusím ju vyriešiť za pár sekúnd. Stačí, ak sa v nej dokážem nestratiť spolu s ním.

Pretože niekedy je najväčším darom, ktorý môžeme dieťaťu dať, jednoducho naša pokojná prítomnosť.

Lekárske upozornenie: Obsah publikovaný na stránke kednazdravizalezi.sk má výhradne informatívny a vzdelávací charakter. Nenahrádza odbornú lekársku prehliadku, diagnostiku ani liečbu. V prípade zdravotných problémov sa vždy obráťte na svojho ošetrujúceho lekára.

Podobné články