Detský plač, vzdor alebo nepokoj niekedy vyvolajú v mame oveľa silnejšiu reakciu, než by sama čakala. Dieťa sa rozplače a mama okamžite cíti napätie. Dieťa odmietne spolupracovať a v nej sa objaví hnev. Dieťa sa začne báť a mama začne cítiť strach spolu s ním.
Nie vždy reagujeme iba na to, čo sa deje teraz.
Niekedy reagujeme aj na to, čo daná situácia znamená pre nás.
Preto môže byť užitočné zastaviť sa pri otázke:
„Čo vo mne jeho plač alebo vzdor vlastne spúšťa?“
Možno ma spúšťa pocit, že zlyhávam
Keď dieťa plače, môžeme si pomyslieť:
„Neviem ho upokojiť.“
„Robím niečo zle.“
„Som zlá mama.“
„Mala by som vedieť, čo potrebuje.“
Ak si detské emócie automaticky vysvetľujeme ako dôkaz vlastného zlyhania, každá náročná situácia bude pre nás oveľa intenzívnejšia.
Plač však neznamená, že sme zlyhali.
Dieťa môže plakať aj vtedy, keď reagujeme citlivo, pokojne a správne.
Možno nezvládam pocit bezmocnosti
Niekedy vieme, čo treba urobiť, ale dieťa sa napriek tomu neupokojí.
Objímeme ho.
Vysvetľujeme.
Ponúkame pomoc.
A ono stále plače.
To môže byť veľmi frustrujúce.
Máme pocit:
„Veď už robím všetko, čo môžem. Prečo to nefunguje?“
Možno nás v skutočnosti nespúšťa samotný plač, ale pocit, že nemáme situáciu pod kontrolou.
Možno ma spúšťa hluk a preťaženie
Niekedy nejde o emóciu dieťaťa, ale o stav nášho vlastného tela.
Ak sme celý deň počúvali:
- otázky,
- plač,
- krik,
- požiadavky,
- hluk,
- upozornenia,
- rozhovory,
náš nervový systém môže byť večer úplne vyčerpaný.
Potom príde ďalší záchvat hnevu a my máme pocit:
„Už jednoducho nemôžem.“
Nie sme necitlivé.
Možno sme len preťažené.
Možno ma spúšťa neposlušnosť
Vzdor dieťaťa môže v nás vyvolať predstavu:
„Musí ma poslúchať.“
Keď dieťa odmietne, môžeme to prežívať ako stratu autority.
Ale dieťa, ktoré povie „nie“, nemusí byť drzé alebo nevychované.
Možno skúša samostatnosť.
Možno testuje hranice.
Možno ešte nevie zvládnuť frustráciu.
Našou úlohou nie je zabrániť mu povedať „nie“. Potrebujeme ho naučiť, že aj keď môže nesúhlasiť, niektoré hranice zostávajú.
Možno ma spúšťa strach z hodnotenia
Doma môžeme zvládnuť detský záchvat hnevu relatívne pokojne.
Ale keď sa to stane v obchode, v reštaurácii alebo na návšteve, zrazu cítime tlak.
„Všetci sa pozerajú.“
„Čo si o nás myslia?“
„Mali by sme ho okamžite zastaviť.“
Vtedy možno nereagujeme iba na dieťa.
Reagujeme aj na pohľad okolia.
A ten môže byť veľmi silným spúšťačom.
Možno ma spúšťa niečo z môjho vlastného detstva
Niekedy nás detské správanie zasiahne preto, že sa dotýka našich vlastných skúseností.
Ak sme napríklad vyrastali v prostredí, kde:
- plač nebol vítaný,
- hnev bol trestaný,
- deti museli byť poslušné,
- dospelí netolerovali odpor,
- emócie sa skôr potláčali,
môže byť pre nás ťažké zniesť silné emócie vlastného dieťaťa.
Môžeme si nevedome hovoriť:
„Takto sa správať nesmie.“
Nie preto, že by sme chceli byť prísne.
Možno sme sa jednoducho nikdy nenaučili, že veľká emócia môže existovať bez toho, aby ju bolo treba okamžite zastaviť.
Možno ma spúšťa strach
Detský plač môže v nás vyvolať obavu:
„Niečo mu je.“
„Určite sa niečo stalo.“
„Neviem ho ochrániť.“
Pri úzkostnejšom prežívaní môže mozog rýchlo preskočiť od malého podnetu k najhoršiemu scenáru.
Dieťa sa rozplače.
A naša myseľ už vytvára desať možných problémov.
Vtedy pomáha vrátiť sa k otázke:
„Čo sa deje práve teraz, nie čo by sa mohlo stať?“
Možno ma najviac spúšťa vlastná únava
Niekedy nepotrebujeme hľadať hlbokú psychologickú príčinu.
Možno sme jednoducho:
- nespali,
- celý deň sme nič poriadne nezjedli,
- nemali sme ani chvíľu pre seba,
- riešime domácnosť,
- pracujeme,
- staráme sa o deti,
- a večer už nemáme z čoho čerpať.
Vtedy môže byť aj úplne bežný detský vzdor poslednou kvapkou.
Preto otázka:
„Čo sa deje vo mne?“
môže byť rovnako dôležitá ako:
„Čo sa deje v mojom dieťati?“
Skúsme si všimnúť prvý moment
Nie až výbuch.
Ale to, čo sa deje tesne pred ním.
Možno si všimneme:
- stiahnutý žalúdok,
- napäté ramená,
- zrýchlený dych,
- zvýšený hlas,
- myšlienku „už zase“,
- potrebu okamžite zasiahnuť.
Práve toto môže byť náš varovný signál.
Ak ho zachytíme včas, máme väčšiu šancu zareagovať inak.
Pomôcť môže jednoduché rozdelenie
Keď nás dieťa spustí, môžeme si v duchu povedať:
Čo robí moje dieťa?
„Plače a odmieta odísť z ihriska.“
Čo cítim ja?
„Som nahnevaná a preťažená.“
Čo si o tom hovorím?
„Vôbec ma nerešpektuje.“
Čo teraz potrebujeme?
„Dieťa potrebuje hranicu. Ja potrebujem spomaliť.“
Takto sa postupne učíme oddeľovať správanie dieťaťa od vlastnej interpretácie.
Nemusím reagovať na každý spúšťač
To, že vo mne niečo vyvolá silnú emóciu, neznamená, že podľa nej musím konať.
Môžem cítiť hnev a hovoriť pokojne.
Môžem cítiť strach a zároveň zostať pri dieťati.
Môžem cítiť bezmocnosť a nechať dieťa chvíľu plakať.
Emócia je informácia.
Nie príkaz.
Ak sú reakcie veľmi silné
Ak detský plač alebo vzdor pravidelne vyvolávajú paniku, silný hnev, pocit straty kontroly alebo výrazne zasahujú do fungovania rodiny, môže byť užitočné obrátiť sa na psychológa alebo iného odborníka na duševné zdravie.
Niekedy totiž nejde iba o konkrétne správanie dieťaťa. Môže sa v nás ozývať dlhodobé vyčerpanie, úzkosť, staré skúsenosti alebo veľký tlak na seba.
A s tým sa dá pracovať.
Záver
Detský plač alebo vzdor niekedy nie sú iba detským problémom.
Môžu byť zrkadlom toho, čo sa deje v nás.
Možno sa bojíme zlyhania.
Možno nezvládame bezmocnosť.
Možno sme vyčerpané.
Možno sa bojíme hodnotenia okolia.
Možno nás detská emócia vracia k vlastným skúsenostiam z detstva.
A možno je to jednoducho deň, keď už máme príliš málo energie.
Preto si nabudúce, keď vás dieťa silno „spustí“, skúste položiť:
„Čo práve robí moje dieťa?“
a hneď potom:
„A čo sa práve deje vo mne?“
Pretože keď začneme rozumieť vlastným spúšťačom, nemusíme ich odstrániť. Stačí, že ich začneme spoznávať skôr, než začnú riadiť naše správanie.
