Keď dieťa plače, kričí, vzdoruje alebo sa bojí, prirodzene chceme, aby sa čo najskôr upokojilo. Niekedy však jeho emócia spustí takú silnú reakciu v nás, že už nereagujeme iba na potreby dieťaťa. Snažíme sa zároveň zbaviť vlastného napätia.
A práve vtedy môže byť užitočné zastaviť sa a položiť si jednoduchú otázku:
„Potrebuje teraz upokojiť moje dieťa, alebo potrebujem najprv upokojiť seba?“
Detská emócia môže spustiť našu vlastnú
Plač dieťaťa môže byť veľmi intenzívny. Ak sme unavené, preťažené alebo máme za sebou náročný deň, môže byť pre nás oveľa ťažšie zostať pokojné.
Dieťa plače a v nás sa objaví:
„Už to nevydržím.“
„Prečo neprestane?“
„Musím to okamžite vyriešiť.“
„Čo robím zle?“
Telo môže prejsť do napätia ešte skôr, než si uvedomíme, čo sa deje.
Keď chceme zastaviť plač za každú cenu
Ak je naším hlavným cieľom, aby dieťa okamžite prestalo plakať, možno sa snažíme predovšetkým znížiť vlastné nepohodlie.
Môžeme začať:
- presviedčať,
- vyjednávať,
- sľubovať,
- vyhrážať sa,
- zvyšovať hlas,
- odvádzať pozornosť,
- alebo ustupovať len preto, aby bol pokoj.
Nie je to dôkaz zlého rodičovstva.
Je to často reakcia na vlastné preťaženie.
Najskôr si všimnime svoje telo
Predtým, než zareagujeme, môžeme si všimnúť:
Ako sa práve cítim?
Je moje srdce rozbúšené?
Som napätá?
Zadržiavam dych?
Mám potrebu kričať?
Cítim paniku?
Ak áno, možno nepotrebujeme ďalšie vysvetľovanie dieťaťu. Možno potrebujeme najskôr niekoľko sekúnd pre seba.
Upokojenie seba neznamená ignorovať dieťa
Toto je dôležité.
Upokojiť seba neznamená:
„Nechaj dieťa plakať a nerieš ho.“
Znamená to:
„Potrebujem znížiť vlastné napätie, aby som dokázala reagovať spôsobom, ktorý dieťaťu pomôže.“
Môžeme zostať pri dieťati a zároveň si dať chvíľu na vydýchnutie.
„Som tu. Vidím, že plačeš. Potrebujem sa na chvíľu nadýchnuť a potom ti pomôžem.“
Dieťa nemusí prestať plakať, aby bola situácia v poriadku
Toto býva pre rodiča veľmi ťažké prijať.
Dieťa môže byť smutné a stále byť v bezpečí.
Môže byť nahnevané a stále byť v bezpečí.
Môže plakať a my nemusíme okamžite odstrániť jeho emóciu.
Našou úlohou nie je vždy zastaviť emóciu.
Niekedy je našou úlohou zostať pri nej.
Čo môžeme urobiť v náročnej chvíli?
Skúsme jednoduchý postup:
1. Zastavím sa.
Nemusím reagovať okamžite.
2. Vydýchnem.
Uvoľním ramená a spomalím dych.
3. Pomenujem si, čo sa deje.
„Som preťažená a moje dieťa je veľmi rozrušené.“
4. Oddelím svoje pocity od jeho pocitov.
„Jeho hnev nemusím premeniť na svoj hnev.“
5. Až potom reagujem.
Možno stačí:
„Som tu. Pomôžem ti.“
Pokojná mama neznamená dokonalá mama
Niekedy sa nepodarí zostať pokojná.
Možno zakričíme.
Možno povieme niečo, čo nás neskôr mrzí.
Aj vtedy môžeme vzťah opraviť.
„Bola som veľmi nahnevaná a zvýšila som hlas. Mrzí ma to.“
Dieťa tým učíme, že emócie sú zvládnuteľné a že po konflikte môže prísť oprava.
Kedy si môžeme povedať, že potrebujeme pomoc?
Ak máme pocit, že nás detské emócie pravidelne zaplavujú, často strácame kontrolu, prežívame silnú úzkosť alebo sme dlhodobo vyčerpané, nemusíme to zvládať samy.
Rozhovor s psychológom alebo iným odborníkom môže pomôcť nájsť spôsob, ako lepšie rozumieť vlastným reakciám a pracovať s nimi.
Požiadať o pomoc neznamená, že sme zlé mamy.
Znamená to, že si uvedomujeme svoje limity.
Malá otázka na každý náročný moment
Keď dieťa začne plakať alebo sa hnevať, skúsme sa na sekundu zastaviť:
„Keby som bola teraz pokojnejšia, reagovala by som rovnako?“
Ak je odpoveď nie, možno je čas najskôr upokojiť seba.
Nie preto, že dieťa nie je dôležité.
Práve preto, že je.
Záver
Niekedy sa snažíme upokojiť dieťa, pretože ho chceme podporiť.
A niekedy sa ho snažíme upokojiť preto, že už sami nedokážeme zniesť jeho emóciu.
Rozpoznať medzi tým rozdiel je veľká rodičovská zručnosť.
Keď najskôr upokojíme seba, nemusíme okamžite odstrániť emóciu dieťaťa. Môžeme pri nej zostať.
A možno práve to dieťa potrebuje najviac:
nie mamu, ktorá zastaví jeho búrku, ale mamu, ktorá sa v nej nestratí spolu s ním.
