Keď je dieťa rozrušené, nahnevané, vystrašené alebo plače, môže byť veľmi ťažké zostať pokojnou. Jeho emócia sa často prenesie aj na nás. Dieťa zvýši hlas a my začneme hovoriť hlasnejšie. Ono plače a nám sa stiahne žalúdok. Ono stráca kontrolu a my máme pocit, že ju musíme okamžite získať.
Práve v takých chvíľach však dieťa nepotrebuje dokonalú mamu. Potrebuje dospelého, ktorý dokáže zostať dostatočne pokojný a bezpečný, aj keď ono samo pokojné nie je.
Je normálne, že nás detské emócie zasiahnu
Keď dieťa prežíva silnú emóciu, náš nervový systém na ňu môže reagovať.
Môžeme cítiť:
- napätie,
- podráždenie,
- bezmocnosť,
- strach,
- potrebu okamžite zasiahnuť,
- alebo dokonca hnev.
Nie je potrebné za tieto pocity cítiť vinu.
Dôležité je, čo s nimi urobíme.
Nemusím cítiť to isté, čo moje dieťa
Ak je dieťa nahnevané, nemusím sa nahnevať tiež.
Ak sa bojí, nemusím začať panikáriť.
Ak plače, nemusím za každú cenu zastaviť jeho plač.
Môžem si v duchu povedať:
„Toto je jeho emócia. Nemusí sa stať mojou emóciou.“
To neznamená byť chladná alebo vzdialená. Znamená to zostať pri dieťati bez toho, aby nás jeho emócia úplne pohltila.
Najskôr regulujme seba
Keď cítime, že strácame pokoj, často máme potrebu okamžite začať riešiť dieťa.
Niekedy však potrebujeme najskôr spomaliť vlastnú reakciu.
Môžeme:
- položiť chodidlá pevne na zem,
- uvoľniť ramená,
- spomaliť dych,
- na chvíľu prestať hovoriť,
- napiť sa vody,
- znížiť hlas.
Aj niekoľko sekúnd môže byť rozdiel medzi automatickou reakciou a vedomou odpoveďou.
Menej slov môže byť viac
Keď je dieťa veľmi rozrušené, dlhé vysvetľovanie často nepomáha.
Namiesto niekoľkých viet môžeme povedať:
„Som tu.“
„Vidím, že si veľmi nahnevaný.“
„Je to pre teba ťažké.“
„Keď budeš pripravený, pomôžem ti.“
Najskôr bezpečie a blízkosť. Vysvetľovanie môže prísť neskôr.
Pokoj neznamená ustupovať
Zostať pokojnou neznamená dovoliť všetko.
Môžeme mať pevné hranice a zároveň pokojný hlas.
Napríklad:
„Viem, že chceš zostať na ihrisku. Je ti ľúto, že odchádzame. Aj tak teraz ideme domov.“
Dieťa môže byť nahnevané.
Hranica môže zostať.
A my nemusíme kričať.
Dieťa sa učí aj z našej reakcie
Deti ešte len získavajú schopnosť regulovať svoje emócie. Potrebujú čas a skúsenosti.
Keď opakovane zažívajú, že ich veľká emócia nestretne s ďalšou veľkou emóciou dospelého, získavajú skúsenosť:
„Aj keď sa veľmi nahnevám, svet sa nezrúti.“
Postupne sa učia, že emócia môže byť intenzívna a zároveň zvládnuteľná.
Čo ak už pokojná nie som?
Stane sa.
Môžeme zvýšiť hlas. Môžeme zareagovať ostrejšie, než sme chceli. Môžeme mať chvíľu, keď už máme všetkého dosť.
To z nás nerobí zlú mamu.
Dôležité je vedieť sa k situácii vrátiť:
„Pred chvíľou som na teba kričala. Bola som veľmi nahnevaná. Mrzí ma to.“
Takéto ospravedlnenie dieťaťu neberie autoritu.
Učí ho, že aj dospelý môže urobiť chybu a vzťah sa dá opraviť.
Nemusím vyriešiť každú emóciu
Niekedy máme pocit, že keď dieťa plače, musíme zistiť prečo a okamžite problém vyriešiť.
Nie vždy.
Niekedy dieťa potrebuje len priestor prežiť emóciu v bezpečí.
Môžeme byť vedľa neho a povedať:
„Nemusíš prestať plakať. Som tu.“
To môže byť oveľa účinnejšie než desať pokusov o rozptýlenie.
Keď už je toho na nás priveľa
Ak cítime, že strácame kontrolu, je v poriadku vytvoriť si bezpečný odstup.
Ak je dieťa v bezpečí, môžeme na chvíľu odísť do vedľajšej miestnosti, napiť sa vody, niekoľkokrát sa nadýchnuť alebo zavolať partnerovi či blízkemu človeku.
Požiadať o pomoc nie je zlyhanie.
Nemusíme zvládnuť každú náročnú situáciu úplne samy.
Pomáha pripraviť sa aj mimo krízovej situácie
Pokoj sa buduje aj vtedy, keď dieťa práve neplače.
Pomôcť môže:
- dostatok spánku,
- pravidelné jedlo,
- chvíľa bez detí,
- pohyb,
- kontakt s blízkymi,
- realistické očakávania od seba,
- rozdelenie starostlivosti s partnerom.
Vyčerpaná mama má jednoducho menšiu kapacitu zostať pokojná.
Starostlivosť o seba preto nie je odmena za dobre zvládnutý deň. Je súčasťou toho, čo nám pomáha rodičovstvo zvládať.
Jedna otázka, ktorá môže zmeniť situáciu
Keď dieťa prežíva veľkú emóciu, môžeme si položiť:
„Potrebuje teraz moje dieťa, aby som problém vyriešila, alebo potrebuje, aby som pri ňom zostala pokojná?“
Často zistíme, že druhá možnosť je dôležitejšia.
Záver
Nemusíme byť pokojné stále. Nemusíme dokonale zvládať každý plač, vzdor ani záchvat hnevu.
Stačí, ak sa postupne učíme nepridávať k emócii dieťaťa ďalšiu vlastnú búrku.
Keď dieťa nevie byť pokojné, môžeme mu na chvíľu požičať svoj pokoj.
A keď ho nemáme ani my, môžeme si ho najskôr sami pomôcť nájsť.
Dieťa nepotrebuje mamu, ktorá nikdy nestratí nervy. Potrebuje mamu, ktorá sa k nemu dokáže znova a znova vrátiť.
