Ako mamy máme často silnú potrebu pomáhať. Keď vidíme, že sa dieťa trápi, hnevá, nevie si poradiť alebo mu niečo nejde podľa predstáv, automaticky chceme zasiahnuť.
Veď nechceme, aby sa trápilo.
Niekedy však pomáhame aj v situáciách, ktoré by dieťa pri troche času, podpory a priestoru zvládlo samo. Nie preto, že mu neveríme. Často preto, že je pre nás ťažké pozerať sa na jeho nepohodu.
A práve tu sa oplatí zastaviť.
Musím problém vyriešiť, alebo ho môže dieťa skúsiť zvládnuť?
Predtým, než zasiahneme, môžeme si položiť jednoduchú otázku:
„Potrebuje moje dieťa pomoc, alebo potrebuje príležitosť skúsiť to samo?“
Nie každá frustrácia si vyžaduje okamžitý zásah.
Ak sa dieťa snaží zapnúť zips, poskladať stavebnicu, obuť si topánky alebo vyriešiť malý konflikt s kamarátom, môžeme mať nutkanie urobiť to zaň.
Možno však potrebuje iba trochu času.
Keď sa dieťa oblieka pomalšie, než by sme chceli
Ráno sa ponáhľame.
Dieťa si nevie obliecť tričko.
My už vidíme hodiny a automaticky zasahujeme:
„Daj sem, ja ti to oblečiem.“
Je to pochopiteľné.
Ak však máme časovú rezervu, môžeme skúsiť:
„Vidím, že sa s tým trápiš. Chceš to skúsiť ešte raz, alebo chceš malú pomoc?“
Dieťa tak dostáva možnosť rozhodnúť sa a zároveň vie, že pomoc je dostupná.
Keď sa mu niečo nepodarí
Dieťa postaví vežu a tá spadne.
My okamžite:
„Poď, postavíme ju spolu.“
Ale možno práve chvíľa frustrácie je priestorom na učenie.
Môžeme povedať:
„Spadla. To zamrzí. Skúsiš to ešte raz?“
Dieťa sa učí, že neúspech nie je katastrofa.
A že nemusí vždy čakať, kým dospelý problém vyrieši.
Keď sa dieťa nudí
„Mami, ja sa nudím.“
A my okamžite premýšľame, čo mu pripraviť.
Aktivita.
Hra.
Výlet.
Obrazovka.
Program.
Nuda však nie je problém, ktorý musíme vždy opraviť.
Dieťa môže chvíľu nevedieť, čo robiť.
Práve z nudy môže vzniknúť vlastná hra, tvorivosť alebo nápad.
Môžeme povedať:
„Chápem, že sa nudíš. Skús vymyslieť, čo by si teraz chcel robiť.“
Keď sa dieťa poháda s kamarátom
Ak dieťa príde domov a rozpráva o konflikte, môžeme mať potrebu okamžite zasiahnuť.
Napísať rodičovi.
Zavolať učiteľke.
Vysvetliť druhému dieťaťu, čo urobilo.
Nie každá detská nezhoda však potrebuje zásah dospelého.
Najskôr môžeme počúvať:
„Čo sa stalo?“
„Ako si sa cítil?“
„Čo by si chcel nabudúce urobiť inak?“
Pomáhame dieťaťu hľadať riešenie, namiesto toho, aby sme ho automaticky vyriešili zaň.
Samozrejme, ak ide o šikanu, násilie alebo inú situáciu, ktorú dieťa nedokáže bezpečne zvládnuť samo, zásah dospelého je potrebný.
Keď dieťa plače kvôli maličkosti
Niekedy nás detský plač veľmi znervózňuje.
Spadne mu sušienka.
Nejde mu hračka.
Musí odísť z ihriska.
A my chceme jeho smútok okamžite odstrániť.
„Neplač, dáme ti inú.“
Možno však nepotrebuje riešenie.
Možno potrebuje iba počuť:
„Mrzí ťa, že sa to stalo.“
A potom môže svoju emóciu postupne spracovať.
Keď dieťa nechce prehrať
Ak prehrá spoločenskú hru, môžeme ho utešovať, vysvetľovať alebo dokonca prispôsobiť pravidlá.
Ale prehra je tiež skúsenosť.
Dieťa sa môže naučiť:
„Je mi ľúto, že som prehral, ale zvládnem to.“
Nemusíme odstrániť každé sklamanie.
Potrebujeme ho naučiť, že sklamanie sa dá prežiť.
Keď sa dieťa rozhoduje
Niekedy rozhodujeme za deti aj v situáciách, ktoré sú primerané ich veku.
Čo si oblečú.
Ktorú knihu si vezmú.
Čo si dajú na desiatu z pripravených možností.
S čím sa budú hrať.
Ak im môžeme ponúknuť primeranú voľbu, dávame im priestor zažiť:
„Moje rozhodnutia majú význam.“
Kedy už pomoc potrebná je?
Dávať dieťaťu priestor neznamená nechať ho zvládnuť všetko samé.
Pomoc je na mieste, keď:
- je ohrozené jeho bezpečie,
- situácia je nad jeho vývinové možnosti,
- problém je príliš veľký na to, aby ho zvládlo samo,
- ide o násilie alebo šikanu,
- dieťa opakovane zlyháva a potrebuje vedenie,
- alebo potrebuje emocionálnu podporu.
Samostatnosť neznamená:
„Poradíš si sám.“
Znamená:
„Som tu, a keď to budeš potrebovať, pomôžem ti.“
Skúsme najskôr ponúknuť menej pomoci
Nemusíme sa rozhodovať medzi úplným zasahovaním a úplným odstúpením.
Existuje aj niečo medzi tým.
Namiesto toho, aby sme problém vyriešili, môžeme ponúknuť malú podporu:
„Čo by ti teraz pomohlo?“
„Chceš nápovedu?“
„Skús ešte raz.“
„Mám ti ukázať prvý krok?“
Tak dieťa zostáva aktívnym účastníkom riešenia.
Možno neopravujem situáciu, ale vlastný nepokoj
Toto je otázka, ktorá môže byť veľmi užitočná:
„Komu je teraz nepríjemnejšie – môjmu dieťaťu alebo mne?“
Ak sa dieťa chvíľu trápi, ale je v bezpečí, možno nepotrebuje, aby sme situáciu okamžite napravili.
Možno potrebujeme chvíľu vydržať jeho frustráciu my.
Pre rodiča to môže byť niekedy ťažšia úloha než samotný problém dieťaťa.
Dovoľme deťom zažiť: „Dokážem to“
Každá malá situácia, ktorú dieťa zvládne samo, je skúsenosťou.
„Zvládol som si obuť topánky.“
„Vymyslel som riešenie.“
„Prežil som, že som prehral.“
„Povedal som kamarátovi, čo sa mi nepáčilo.“
„Aj keď som bol nahnevaný, nakoniec som sa upokojil.“
Tak vzniká sebadôvera.
Nie z toho, že dieťa nikdy nezažije problém.
Ale z toho, že postupne zažíva, že problémy dokáže riešiť.
Záver
Naša prvá reakcia býva často:
„Ako to vyriešim?“
Možno však niekedy stojí za to položiť si inú otázku:
„Čo ak to nemusím vyriešiť za neho?“
Nie každú frustráciu treba odstrániť.
Nie každú slzu treba zastaviť.
Nie každý problém treba okamžite opraviť.
Niekedy je najväčšou pomocou práve to, že zostaneme nablízku, veríme dieťaťu a necháme ho skúsiť to.
Pretože keď za dieťa vyriešime každý problém, možno mu uľavíme dnes. Keď mu dovolíme zvládnuť primerané problémy samo, dávame mu niečo, čo si môže niesť celý život – dôveru vo vlastné schopnosti.
